Ako získať informácie
Občiansky kompas

Z ústavy aj zo zákona o slobode informácií vyplýva, že právo na informácie má „každý“, čo znamená, že toto právo majú všetky fyzické i právnické osoby. Ide nielen o občanov Slovenskej republiky ale aj o cudzích štátnych príslušníkov. Informácia musí byť žiadateľovi poskytnutá bez toho, aby musel uviesť či preukázať dôvod, pre ktorý ju žiada. Keďže je zákon postavený na princípe „čo nie je tajné, je verejné“, presne stanovuje kategórie informácií, ktoré z dôvodu ochrany záujmov štátu alebo práv iných nemožno sprístupniť. Čo mám robiť, ak mi úrad informácie nesprístupní? Je potrebné za informácie platiť? Ako si treba žiadať informácie – čo musí obsahovať žiadosť? Tento manuál vám poskytne dôležité odpovede, ktoré by ste mohli potrebovať pri žiadosti o informácie.
(Manuál bol aktualizovaný v auguste 2019)

Základný manuál
Postup pri podávaní žiadosti o informácie

Jedným zo spôsobov získavania informácií je podanie žiadosti o informácie adresovanej konkrétnej povinnej osobe – subjektu, ktorý má informácie k dispozícii.

Základná abeceda

Kto má právo žiadať informácie

Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Každý môže žiadať o informácie bez toho, aby odôvodňoval na aký účel ich chce získať.

Kto je povinný sprístupňovať informácie

Tzv. povinnou osobou, subjektom ktorá má povinnosť sprístupňovať informácie sú:

1. štátne orgány, obce, vyššie územné celky, a tiež právnické a fyzické osoby, ak majú podľa zákona právomoc rozhodovať o právach povinnostiach osôb (napr. lesná stráž).

2. právnické osoby, ktoré boli zriadené zákonom (napr. Rozhlas a televízia Slovenska, Sociálna poisťovňa) právnické osoby, ktoré boli zriadené štátnym orgánom (napr. Štátne lesy Tatranského národného parku) alebo obcou či vyšším územným celkom (sociálne zariadenia, materské školy a základné školy, knižnice).

3. právnické osoby, ktoré sú založené štátnymi orgánmi, obcami alebo vyššími územnými celkami, ak hospodária s verejnými financiami alebo nakladajú s majetkom štátu alebo majetkom obcí (štátne podniky, akciové spoločnosti s majetkovou účasťou štátu alebo miest a obcí). Tieto osoby sprístupňujú len informácie, o hospodárení a nakladaní s majetkom štátu alebo obce.

Podanie žiadosti sa môže udiať rôznymi formami:

• ústne
• písomne
• faxom
• elektronickou poštou
• iným technicky vykonateľným spôsobom

Z každej žiadosti o informácie musí byť zrejmé:

• akému subjektu je žiadosť určená,
• kto žiadosť podáva (meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo),
• aké informácie požaduje,
• aký spôsob sprístupnenia informácie žiadateľ navrhuje (písomne, nahliadnutím do spisu, vyhotovením fotokópie dokumentu apod.).

Ak žiadosť nie je úplná, povinná osoba vyzve žiadateľa aby v stanovenej lehote (minimálne 7 dní) žiadosť doplnil a tiež ho poučí o tom, ako treba žiadosť doplniť.

Ak povinná osoba nemá požadované informácie k dispozícii, ak vie, kde možno požadované informácie získať, postúpi žiadosť do piatich dní povinnej osobe, ktorá má informácie k dispozícii a bezodkladne o tom informuje žiadateľa. Ak povinná osoba nevie, kde možno požadované informácie získať, žiadosť odmietne formou rozhodnutia o nesprístupnení informácie.

Ak povinná osoba disponuje požadovanými informáciami, sprístupní ich v požadovanej forme.

Ak žiadateľ žiada informácie, ktoré už boli zverejnené (napr. na internetovej stránke úradu alebo na úradnej tabuli, v štatistickej ročenke apod.) môže povinná osoba najneskôr do piatich dní od podania žiadosti namiesto sprístupnenia informácií oznámiť žiadateľovi, kde možno zverejnenú informáciu získať. Žiadateľ však môže trvať na priamom sprístupnení informácií. V takom prípade, je povinná osoba povinná informácie sprístupniť.

Širší komentár

Čo je informácia

Základným pojmom zákona o slobode informácií je pojem „informácia“. Zákon neobsahuje výslovnú definíciu tohto pojmu, ale význam pojmu „informácia“ jednoznačne vyplýva z kontextu ustanovení zákona a z iných právnych dokumentov.

V odbornej literatúre možno nájsť určité definície pojmu „informácia“. Podľa odbornej literatúry je informácia „každé oznámenie obohacujúce vedomie príjemcu“ (1) alebo „akýkoľvek energetický či hmotný prejav, ktorý môže mať zmysel buď pre toho, kto ho oznamuje, alebo pre toho, kto oznamované prijíma“ (2).

V praxi slovenských súdov sa často používa nasledujúca definícia pojmu „informácia“: „Informácia je správa, údaj, poučenie, ktorú fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe. Informácia je základom komunikácie. Človek ňou získava nové poznanie a komunikuje s inými ľuďmi.“(3)

Podľa právnej teórie musí jazykový výklad zákonných pojmov zohľadňovať aj situáciu, keď sa ustanovenie právneho predpisu obsahujúce zákonný pojem týka oblasti, kde sa používajú špeciálne pojmy. V takom prípade sa pojmy musia vykladať v ich špeciálnom význame a nie v ich význame pri bežnom používaní jazyka. (4) Pri výklade a aplikácii zákona o slobode informácií niet žiadneho dôvodu význam pojmu „informácia“ redukovať iba na význam, ktorý je vymedzený definíciami v odbornej literatúre (napríklad v Krátkom slovníku slovenského jazyka) alebo chápať pojem „informácia“ iba v jeho bežnom hovorovom význame.

Pojem „informácia“ používaný v zákone o slobode informácií je právnym pojmom,(5) ktorého význam môže byť odlišný od významu používaného v bežnom hovorovom jazyku. (6) Pri výklade pojmu nachádzajúceho sa v zákone treba vždy zohľadniť aj účel zákona, nadväznosť zákona na iné zákony, ústavné práva a hodnoty zakotvené v ústave a právne predpisy Európskej únie. Preto spoľahnutie sa výlučne na vyššie uvedené významy pojmu „informácia“ vymedzené v odbornej literatúre by bolo porušením všeobecne uznávaných zásad výkladu právnych predpisov.

Informáciami sú aj „údaje“ alebo „dáta“. Ide o synonymá pojmu „informácia“. Pojmom „údaje“ sa často označujú informácie obsiahnuté na listinách a pojmom „dáta“ sa väčšinou označujú informácie nachádzajúce sa v rôznych počítačových databázach alebo registroch. Zákon o slobode informácií teda nerobí rozdiel medzi informáciami a dátami, respektíve údajmi a zaručuje prístup aj k „údajom“ a „dátam“.

Informáciou je aj dokument alebo záznam

V praxi niektorých orgánov verejnej moci sa vyskytli pochybnosti, či vzhľadom na definíciu informácie ako „správa, údaj, poučenie“, sú „informáciou“ podľa zákona o slobode informácií aj celé dokumenty (napríklad rozhodnutia, zmluvy) alebo záznamy (napríklad zvukové alebo obrazové záznamy).

Informáciou v zmysle zákona o slobode informácií je jednoznačne aj dokument (napríklad zápisnica, rozhodnutie, nákres, obrazový dokument a pod.) alebo záznam. Táto skutočnosť vyplýva priamo zo samotných ustanovení zákona o slobode informácií (7). Ustanovenie § 5 zákona o slobode informácií výslovne stanovuje, že povinne zverejňovanými „informáciami“ sú aj celé dokumenty – napríklad zápisnice zo schôdzí parlamentu, texty schválených zákonov, materiály predložené na rokovanie vlády, uznesenia vlády alebo materiály programového a koncepčného charakteru. Ustanovenie § 16 zákona o slobode informácií zasa výslovne počíta s tým, že na základe zákona je možné občanom sprístupniť informácie vo forme kópií „predlôh s požadovanými informáciami” (§ 16 ods. 1) alebo kópií „zo spisov a z dokumentácie” (§ 16 ods. 8) – t. j. celých dokumentov.

Rovnako zo zákona o slobode informácií vyplýva aj to, že informáciou je obrazový alebo zvukový záznam, a tiež aj obrazová snímka. Podľa. § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií: „Informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby.“ Z ustanovenia vyplýva, že na základe žiadosti podanej podľa zákona o slobode informácií možno za určitých podmienok (so súhlasom dotknutej osoby) sprístupniť aj obrazový či zvukový záznam alebo obrazovú snímku. Logicky teda ide o informáciu v zmysle zákona o slobode informácií. Ak sú informáciou obrazový či zvukový záznam alebo obrazová snímka týkajúce sa fyzickej osoby, logicky je informáciou aj každý iný obrazový či zvukový záznam alebo obrazová snímka. (8)

Skutočnosť, že dokumenty a záznamy sú „informáciou“, vyplýva aj z právnych predpisov Európskej únie. Podľa čl. 2 ods. 1 smernice 2003/4/ES o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí „informácie o životnom prostredí“ sú akékoľvek informácie v písomnej, vizuálnej, zvukovej, elektronickej alebo ľubovoľnej inej forme…“. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora je dokumentom „každý obsah bez ohľadu na nosič tohto obsahu (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam)” alebo „akákoľvek časť takého obsahu”. Podľa ods. 16 preambuly smernice 2003/98/ES „Verejné sprístupnenie všetkých všeobecne dostupných dokumentov, ktoré má v držbe verejný sektor – týkajúcich sa nielen politických postupov ale aj právnych a a správnych postupov – je základným nástrojom rozšírenia práva na vedomosti, ktoré je základným princípom demokracie.“ Podľa prílohy k zákonu o slobode informácií je tento zákon prebratím (transpozíciou resp. vykonaním) týchto smerníc. Súdy a iné orgány verejnej moci majú preto právnu povinnosť vykladať vnútroštátne zákony v súlade so smernicami Európskej únie. Pojem „informácia” je teda vzhľadom na účinok smerníc Európskej únie potrebné vykladať tak, že zahŕňa aj celé dokumenty či záznamy. (9)

Pri výklade pojmu „informácia“ na účely zákona o slobode informácií musia súdy a orgány verejnej moci zohľadňovať skutočnosť, že zákon o slobode informácií je vykonaním ústavného práva na prístup k informáciám a že prostredníctvom neho sa realizuje ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti. Súdy a orgány verejnej moci teda musia v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR vykladať pojem „informácia“ obsiahnutý v zákone o slobode informácií tak, aby v dôsledku tohto výkladu nebolo porušené ústavné právo verejnosti na prístup k informáciám. Ak by občania nemali prístup k zmluvám, rozhodnutiam, zápisniciam alebo záznamom pochádzajúcich z činnosti orgánov verejnej moci, základné ústavné právo na prístup k informáciám by bolo úplne popreté. Ak chcú občania získať informácie o činnosti orgánov verejnej moci, musia nevyhnutne žiadať iba o sprístupnenie dokumentov, napríklad kópií listín, elektronických súborov alebo zvukových či obrazových záznamov a obrazových snímok (fotografií). Každá informácia je totiž zachytená na nejakom nosiči informácie – napr. listine, resp. zázname, ktoré spravidla obsahujú aj iné informácie a sú dokumentom.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 33/2009 zo dňa 30. septembra 2009: „Aj keď zákon o slobodnom prístupe k informáciám výslovnú definíciu pojmu „informácia“ neobsahuje, jeho význam vyplýva z kontextu ustanovení zákona a z iných právnych dokumentov. Podľa princípov uplatňovania práva Európskej únie je pojem informácia potrebné vykladať v súlade so smernicami tak, aby bol dosiahnutý cieľ smerníc. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je realizáciou čl. 17 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, preto výklad pojmu informácia nesmie fakticky zužovať rozsah ústavou zaručených práv. V súlade s ústavou a komunitárnym právom je taký výklad pojmu informácia, podľa ktorého za informáciu je potrebné považovať akýkoľvek textový (prípadne grafický) obsah listín, takže vyhotovenie kópie listín je v podstate jediným racionálnym prostriedkom sprístupnenia požadovaných informácií ich žiadateľovi.

Aj Najvyšší správny súd Českej republiky odmietol reštriktívny výklad pojmu „informácia“ a zdôraznil, že tejto pojem treba vykladať v súlade s ústavou tak, aby výklad nespôsoboval protiústavné dôsledky.

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5 A 119/2001 zo dňa 10. októbra 2003: „Tím, že je zákon o svobodném přístupu k informacím realizací čl. 17 odst. 5 Listiny základních práv a svobod, musí totiž jeho výklad v zájmu ústavní konformity podléhat všem zásadám, kterými se řídí obecně výklad ústavně chráněných základních práv. Je proto nutno zvolit takový výklad pojmu „informace“, který ve svých důsledcích fakticky nezužuje rozsah ústavně zaručených práv, protože v opačném případě by se orgán aplikující právo dostal do rozporu jednak s obecnou zásadou výkladu ve prospěch práv a svobod a jednak do rozporu s příkazem šetření smyslu práv a nezneužívání možných omezení, který je obsažen v čl. 4 odst. 4 Listiny základních práv a svobod.

Keďže účelom práva na informácie a zákona o slobode informácií je aj verejná kontrola orgánov verejnej moci zo strany verejnosti, občania musia mať prístup k informáciám o činnosti týchto orgánov. Ak chcú občania zistiť, či rozhodnutie štátneho orgánu alebo zmluva nie sú protizákonné alebo nevýhodné, musia najprv poznať ich obsah. Ak by sa prijal záver, že dokument nie je „informácia“, občania by nemali prístup k obsahu tých dokumentov, ktorých obsah im nie je vopred známy. Ak občan presne nevie, aké informácie sú obsahom určitého rozhodnutia alebo zmluvy, ale chce ich poznať, musí totiž žiadať iba celý obsah tohto rozhodnutia alebo zmluvy – teda napr. ich fotokópiu. Ak by sme pripustili, že v zmysle zákona o slobode informácií nie je možné žiadať o sprístupnenie celého dokumentu (napr. fotokópie zmluvy alebo rozhodnutia), požadovali by sme od žiadateľa o informácie nesplniteľnú vec – aby presne označil „konkrétnu požadovanú informáciu“, ktorú však nepozná a ktorú chce práve svojou žiadosťou o sprístupnenie dokumentu získať. Nelogickosť takéhoto prístupu výstižne komentoval aj Najvyšší správny súd Českej republiky:

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 6 As 40/2004 zo dňa 25. augusta 2005: „Nejvyšší správní soud považuje žádost o kopii zápisů ze schůze rady města, jak byla stěžovatelkou podána, za jednoznačnou žádost o informace v těchto zápisech obsaženou; … Pokud stěžovatelka požadovala kopie zápisů jako celek, pak nevyloučila žádný z údajů v něm obsažených jako takový, který nepožaduje. …rovněž pochyby žalované o tom, že žádost o kopii určité listiny vzešlé z činnosti orgánu obce není žádostí o informaci o skutečnostech v nich obsažených, nejsou důvodné. Jak by asi měla taková žádost vypadat za situace, kdy občan obce ani neví, co bylo na programu schůze rady obce?

Obdobne rozhodol Najvyšší správny súd Českej republiky aj v inom prípade. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 As 34/2005 zo dňa 28. marca 2006: „Nejvyšší správní soud považuje žádost o kopii rozhodnutí, jak byla žalobcem podána, za jednoznačnou žádost o informace v tomto rozhodnutí obsažené; zákon o svobodném přístupu k informacím neobsahuje definici „informace“ – obecně je obsah tohoto výrazu chápán jako „zpráva, sdělení“, jako určitý projev, ve kterém se konstatují fakta. Pokud žalobce požadoval kopii rozhodnutí jako celku, pak nevyloučil žádný z údajů v něm obsažených jako takový, který nepožaduje. … Taková žádost ostatně odpovídá situaci, kdy žadatel nemůže znát detailně obsah požadovaného rozhodnutí.

Skutočnosť, že aj informácie zachytené na zvukovom alebo obrazovom zázname, sú „informáciou“, jednoznačne potvrdil aj Ústavný súd SR. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 57/00 súčasťou práva na informácie je prijímanie informácií, pričom „prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom“. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach rozhodol, že orgány verejnej moci (napr. polícia alebo súdy) tým, že zabránili občanovi vyhotovovať si zvukový alebo obrazový záznam z prebiehajúcej udalosti, porušili jeho právo na prijímanie informácií (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 44/00, II. ÚS 28/96, II. ÚS 7/00, III. ÚS 169/03). Z toho jednoznačne vyplýva, že vyhotovením zvukového alebo obrazového záznamu sa „informácie“ získavajú do dispozičnej sféry osoby, a teda že obsah zvukového alebo obrazového záznamu je tiež „informácia“.

Na základe zákona o slobode informácií možno žiadať aj o sprístupnenie kópií originálov listín, ktorá je nielen informáciou o významovom obsahu listiny, ale aj grafickou informáciou o skutočnej podobe listiny (grafickým obsahom listiny) a ktorá obsahuje napríklad aj vlastnoručné podpisy alebo odtlačok pečiatky. Opačný výklad by bol v rozpore s ústavou i zákonom o slobode informácií. Túto skutočnosť potvrdili aj súdy:

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 33/2009 zo dňa 30. septembra 2009: „…za informáciu je potrebné považovať akýkoľvek textový (prípadne grafický) obsah listín, takže vyhotovenie kópie listín je v podstate jediným racionálnym prostriedkom sprístupnenia požadovaných informácií ich žiadateľovi.

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 As 17/2008 zo dňa 7. mája 2008: „Městský soud lpí na důsledném jazykovém výkladu tohoto ustanovení a zdůrazňuje, že nelze poskytnout listinu, nýbrž obsah. Soud však mechanicky ztotožnil pojem obsah s pojmem výtah, shrnutí, převyprávění či résumé. Jestliže se městský soud ubíral směrem rozlišování mezi formou a obsahem, pak jediný formálně správný závěr je, že forma je psaná (listina), a obsah je text v celé své celistvosti včetně eventuálních na listině zachycených grafických prvků… (…) Žádost o poskytnutí informace byla podána s cílem, aby stěžovatelka mohla provést analýzu smluv z hlediska jejich celkové „výhodnosti“ (nehledě k tomu, že žadatel o informaci není povinen uvádět důvody, pro které o poskytnutí informace žádá). Smlouvu lze interpretovat a posoudit pouze jako celek; zpřístupněním jen některých vybraných údajů o smlouvě je tento záměr zcela znemožněn. Takovéto „poskytnutí informace“ tedy pochopitelně šlo proti účelu zákona o svobodném přístupu k informacím; nelze proto vůbec hovořit o řádné aplikaci zákona, ale spíše o jeho obcházení. Právní názor městského soudu a žalovaného porušuje ústavně zaručené právo stěžovatelky na poskytnutí informací; navíc se příčí účelu tohoto práva, jakož i zákona o svobodném přístupu k informacím, kterým je umožnění laické kontroly výkonu veřejné moci a nakládání s veřejným majetkem. V daném případě je v souladu s ústavou a komunitárním právem pouze takový výklad pojmu informace, dle něhož se informací rozumí veškerý textový (příp. i grafický) obsah předmětných listin (nájemních smluv). Zhotovení kopií listin (nájemních smluv) je tak v podstatě jediným racionálním prostředkem zpřístupnění požadovaných informací jejich žadateli.

Rozsudok Krajského súdu v Českých Budějoviciach sp. zn. 10 Ca 232/2001 zo dňa 24. októbra 2001: „Podle zákona č. 106/1999 Sb., o svobodném přístupu k informacím, lze po právu vyžadovat kopie listin; pak nepostačuje poskytnout z písemnosti výpis. Přitom je třeba dodržovat zákonná omezení sledující ochranu dat zajišťovanou jinými právními předpisy, a chráněné údaje vyloučit.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že sa v žiadnom prípade nemožno stotožniť s názormi niektorých orgánov verejnej moci, ktoré pojem „informácia“ obsiahnutý v zákone o slobode informácií vykladajú príliš reštriktívne, čo spôsobuje, že tento výklad má protiústavné dôsledky. (10)

Kto je povinný sprístupňovať informácie

Podľa zákona o slobode informácií majú povinnosť sprístupňovať informácie takzvané povinné osoby. Ide o inštitúcie, respektíve organizácie a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. Zákon o slobode informácií definuje kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie v ustanovení § 2.

§ 2
(1) Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

Štátnymi orgánmi sú napríklad Národná rada Slovenskej republiky (informácie sprístupňuje prostredníctvom Kancelárie NR SR, vláda Slovenskej republiky (informácie sprístupňuje prostredníctvom Úradu vlády SR, prezident Slovenskej republiky (informácie sprístupňuje prostredníctvom Kancelárie prezidenta SR), všetky ministerstvá, iné ústredné orgány štátnej správy (napr. Protimonopolný úrad SR, Štatistický úrad SR, Úrad pre verejné obstarávanie, Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, Národný bezpečnostný úrad SR), krajské a obvodné úrady („všeobecné“ i špecializované, pôsobiace na jednotlivých úsekoch verejnej správy), daňové úrady, colné úrady, vojenské správy, inšpektoráty práce, súdy (Ústavný súd SR, Najvyšší súd SR, okresné a krajské súdy, špeciálny súd), prokuratúra (okresná, krajská, generálna), Najvyšší kontrolný úrad, Národná banka Slovenska, Telekomunikačný úrad SR atď.

Obcami sú všetky obce v Slovenskej republike (vrátane všetkých miest) a v Bratislave a Košiciach aj jednotlivé mestské časti.

Vyššími územnými celkami (resp. samosprávnymi krajmi) sú regionálne samosprávne celky podľa zákona č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch).

Právnickými osobami a fyzickými osobami, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, sa rozumie špecifická kategória subjektov. Ide napríklad o členov vodnej stráže, lesnej stráže alebo členov stráže prírody, ktorí sú podľa zákona oprávnení ukladať pokuty, alebo o neštátne stredné školy pri uskutočňovaní prijímacieho konania.

§ 2
(2) Povinnými osobami sú ďalej právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona (§ 21 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 584/2005 Z.z., § 1 ods. 3 zákona č. 583/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov)

Právnickými osobami zriadenými zákonom sú napríklad Sociálna poisťovňa, Slovenská televízia, Slovenský rozhlas, Rada pre vysielanie a retransmisiu, Ústredie a úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, Fond národného majetku SR, verejné vysoké školy alebo štátne účelové fondy (napríklad Štátny fond rozvoja bývania alebo Environmentálny fond).

Právnickými osobami zriadenými štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona sú najmä rozpočtové a príspevkové organizácie zriadené týmito subjektmi (napríklad základné a stredné školy, zariadenia sociálnych služieb zriaďované obcami a pod.).

§ 2
(3) Povinnými osobami sú ďalej aj právnické osoby založené povinnými osobami podľa odseku 1 a 2. 

Toto ustanovenie pokrýva napríklad štátne podniky, obchodné spoločnosti podľa Obchodného zákonníka (11) alebo tzv. záujmové združenia právnických osôb, ktoré boli založené povinnými osobami podľa predchádzajúcich odsekov – napríklad štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom.

§ 2
(4) Osobitný zákon môže ustanoviť povinnosť sprístupňovať informácie aj inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe (napríklad zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 149/1975 Zb. o archívnictve v znení neskorších predpisov).

Ustanovenie vyjadruje skutočnosť, že zákon o slobode informácií nie je jediným predpisom, ktorý stanovuje, kto má informácie sprístupňovať. Povinnosť sprístupňovať informácie stanovujú alebo môžu stanoviť aj iné predpisy.

Kto má právo na prístup k informáciám

§ 4
(1) Žiadateľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá požiada o sprístupnenie informácie.

§ 3
(1) Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

(3) Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

Z ústavy aj zo zákona o slobode informácií vyplýva, že právo na informácie má „každý“, čo znamená, že toto právo majú všetky fyzické i právnické osoby. Ide nielen o občanov Slovenskej republiky, ale aj o cudzích štátnych príslušníkov. Oprávnenie žiadať informácie nie je obmedzené ani bydliskom žiadateľa alebo jeho vzťahom k povinnej osobe. Informácie o určitej obci alebo regióne môže žiadať aj osoba, ktorá nemá na ich území bydlisko. Informácie o činnosti povinnej osoby môže žiadať napríklad aj zamestnanec tejto povinnej osoby. Akýkoľvek žiadateľ teda môže žiadať o informácie všetky povinné osoby v Slovenskej republike. Žiadateľom môže byť aj právnická osoba so sídlom v zahraničí.

Informácie musí povinná osoba žiadateľovi sprístupniť bez toho, aby žiadateľ musel uviesť či preukázať dôvod, pre ktorý informáciu žiada, alebo preukázať oprávnenosť či opodstatnenosť žiadosti. Ide o princíp, ktorý je európskym štandardom.[12] Povinná osoba teda nemôže podmieňovať sprístupnenie informácie podaním vysvetlenia, za akým účelom žiadateľ informáciu požaduje a tiež nie je oprávnená zisťovať dôvod žiadosti. Na prípadné otázky zamestnancov povinnej osoby, prečo alebo na aký účel žiadateľ informáciu požaduje, nie je žiadateľ povinný odpovedať.

Rozsah informačnej povinnosti povinných osôb

Väčšina povinných osôb má informačnú povinnosť v plnom rozsahu (majú plnú informačnú povinnosť). Znamená to, že okruh informácií, z ktorého musia informácie poskytovať, sú všetky informácie, ktoré majú k dispozícii alebo ktoré by mali mať k dispozícii. Ide o tieto povinné osoby:

– štátne orgány, obce a vyššie územné celky (§ 2 ods. 1)
– právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona (§ 2 ods. 2).

Rozsudok Krajského súdu v Prahe sp. zn. 44 Ca 179/2002 zo dňa 3. decembra 2002: „Povinné subjekty mají úplnou informační povinnost, to znamená, že okruh informací, z nehož musejí poskytovat, je úplný, musí poskytovat ze všeho, co mají nebo by měli mít.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž 4/2004 zo dňa 16. decembra 2004: „Štátne orgány a obce majú informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde o informácie podľa § 8 až 11.

Niektoré povinné osoby však sprístupňujú informácie iba v obmedzenom rozsahu, teda majú obmedzenú informačnú povinnosť. Ide o tieto povinné osoby:

– právnické a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach osôb v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1). Tieto povinné osoby sprístupňujú iba informácie v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Informácie v rozsahu rozhodovacej činnosti sú napríklad informácie o obsahu rozhodnutí, ktoré tieto osoby vydávajú, o okolnostiach ich vydania, o konaní, ktoré ich vydaniu predchádzalo, všeobecné alebo súhrnné (napr. štatistické) informácie o rozhodovacej činnosti povinnej osoby a pod.
– právnické osoby založené inými povinnými osobami uvedené v § 2 ods. 3 (najmä obchodné spoločnosti a štátne podniky). Tieto povinné osoby sprístupňujú iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, o nakladaní s majetkom štátu, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy.

Vyššie uvedené ustanovenia vymedzujú iba „rozsah“ informačnej povinnosti, teda vymedzujú okruh informácií, z ktorého musia povinné osoby poskytovať informácie. Tieto ustanovenia automaticky neznamenajú, že všetky informácie v tomto rozsahu sa musia aj sprístupniť. Z požadovaných informácií je potrebné vylúčiť informácie chránené podľa § 8 až § 11 zákona o slobode informácií.

Princíp „čo nie je tajné, je verejné“

Zákon o slobode informácií je založený na základnom princípe „čo nie je tajné, je verejné“. Inak povedané, požadované informácie musia byť sprístupnené, okrem tých, ktoré zákon zo sprístupnenia vylučuje. Ako už bolo spomínané vyššie, ide o vyjadrenie princípu otvorenosti (publicity) verejnej správy. Na princípe „čo nie je tajné, je verejné“ sú založené aj právne predpisy Európskej únie a dokumenty Rady Európy týkajúce sa prístupu k informáciám. (13)

Tento základný princíp je vyjadrený v § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií formuláciou „Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.“ a v § 12 zákona o slobode informácií formuláciou „Všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie … po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.

Kategórie informácií, ktoré sú chránené a nemôžu sa sprístupniť, sú vymedzené v § 8 až § 11 zákona o slobode informácií.

Žiadosť o informácie

Žiadosť o informácie možno podať nielen písomne (listom), ústnefaxomelektronickou poštou (e-mailom), ale aj inými spôsobmi, ktoré sú pre povinnú osobu technicky vykonateľné (realizovateľné).

Žiadosť možno podať aj telefonicky, a to za predpokladu, že ide o technicky realizovateľnú možnosť (ak má povinná osoba k dispozícii funkčný telefonický prístroj). Ak je to možné (napr. ak ide o jednoduchú informáciu), telefonickú žiadosť vybaví poverený zamestnanec povinnej osoby ihneď a informáciu telefonicky poskytne. Ak to nie je možné (napr. ak pracovník musí požadovanú informáciu najprv vyhľadať alebo ak žiadateľ žiada sprístupniť informáciu iným spôsobom), poverený zamestnanec predmet žiadosti zapíše a žiadosť vybaví v zákonnej lehote.

Pri žiadostiach podaných faxom nie je potrebné následne doplniť žiadosť písomným originálom žiadosti (listom). Podobne netreba následne dopĺňať ani žiadosť podanú elektronickou poštou. (16)

Je zákonnou zásadou, že každé podanie (t.j. aj žiadosť) musí povinná osoba posudzovať nie podľa jej označenia, resp. názvu, ale podľa jej obsahu. (17) Žiadosť o informácie teda nemusí byť výslovne označená ako „žiadosť o informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z.“. Stačí že z podania vyplýva skutočnosť, že žiadateľ žiada povinnú osobu o určité informácie. Môže byť teda prípadne označené napríklad aj ako „sťažnosť“ alebo „podnet“.

Náležitosti žiadosti o informácie

Zo žiadosti o informácie musí byť zrejmé:

a) ktorej povinnej osobe je žiadosť určená

V žiadosti sa odporúča uviesť názov povinnej osoby, od ktorej žiadateľ žiada informácie. V prípade žiadostí posielaných elektronickou poštou na oficiálnu kontaktnú e-mailovú adresu povinnej osoby je zrejmé, že žiadosť o informácie je určená povinnej osobe, ktorej táto kontaktná e-mailová adresa patrí. Napriek tomu sa v praxi stalo, že aj v takom prípade považovali povinné osoby takú žiadosť za neúplnú a žiadali od žiadateľa doplniť, ktorej povinnej osobe je žiadosť určená. Za účelom predchádzania takýmto situáciám sa odporúča uvádzať názov povinnej osoby aj do žiadosti posielanej elektronickou poštou na kontaktnú e-mailovú adresu.

Zákonnou prekážkou vybavenia žiadosti nie je, ak žiadateľ v žiadosti povinnú osobu neoznačí úplne presne (napríklad uvedie „Parlament“ namiesto „Národná rada SR“) alebo namiesto názvu povinnej osoby uvedie názov jej orgánu (napríklad uvedie „Mestský úrad Nitra“ namiesto „Mesto Nitra“) či jej organizačnej zložky (napríklad uvedie názov určitého odboru ministerstva namiesto názvu ministerstva). Zákon o slobode informácií totiž bezpodmienečne nevyžaduje, aby žiadosť obsahovala presný názov povinnej osoby. Zo žiadosti musí byť iba „zrejmé“, ktorej povinnej osobe je žiadosť určená, čo sa dá povedať aj o vyššie uvedených prípadoch. Žiadosť sa v týchto prípadoch jednoznačne dostáva do dispozície príslušnej povinnej osoby.

b) meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa

Fyzická osoba musí v žiadosti uviesť svoje meno a priezvisko. Ak žiadosť podáva právnická osoba, je potrebné uviesť aj meno a priezvisko fyzickej osoby, ktorá za ňu koná (podáva žiadosť). Žiadatelia sa môžu na základe plnomocenstva nechať zastúpiť aj inou fyzickou alebo právnickou osobou (napríklad advokátom), ktorá môže podať žiadosť v ich mene. V tom prípade treba k žiadosti o informácie priložiť aj plnomocenstvo na zastupovanie v konaní o sprístupnení informácií udelené žiadateľom tejto osobe. Na účely presnejšej identifikácie žiadateľa možno uviesť dátum jeho narodenia a pri právnickej osobe identifikačné číslo organizácie (IČO) alebo registračné číslo (pri právnických osobách, ktorým sa neprideľuje identifikačné číslo). Zákon to však v súčasnosti výslovne nevyžaduje.

c) adresa pobytu alebo sídlo žiadateľa

Žiadateľ fyzická osoba uvádza adresu svojho trvalého alebo prechodného pobytu. Žiadateľ právnická osoba uvádza adresu svojho sídla.

d) ktorých informácií sa žiadosť týka

Zo žiadosti musí byť zrejmé, aké informácie žiadateľ požaduje sprístupniť. Ak je vymedzenie požadovanej informácie neurčité alebo príliš všeobecné, povinná osoba bezodkladne vyzve žiadateľa na doplnenie žiadosti podľa § 14 ods. 3 zákona o slobode informácií. Vo výzve ho povinná osoba zároveň poučí o tom, ako treba doplnenie urobiť, čo znamená, že mu oznámi, z akých dôvodov jej nie je jasné, aké informácie žiadateľ požaduje, alebo mu oznámi, aké kritérium týkajúce sa informácie by bolo potrebné uviesť, aby mohla povinná osoba požadovanú informáciu identifikovať.

Často nie je v možnostiach žiadateľa presne uviesť označenie dokumentov, respektíve listín, o ktoré má záujem. V takom prípade sa za dostatočne určitú žiadosť považuje aj žiadosť o sprístupnenie fotokópií listín, respektíve dokumentov, vytvorených „v súvislosti“ s určitou udalosťou, rokovaním či úkonom. Za určitú žiadosť možno tiež považovať žiadosť o sprístupnenie dokumentov určitého druhu vytvorených v časovom intervale stanovenom žiadateľom (napr. stavebných povolení vydaných od 1. januára do 1. marca). Za príliš všeobecnú žiadosť možno považovať napríklad žiadosť o poskytnutie „všetkých informácií o činnosti obce“, pretože nie je identifikovateľný okruh informácií, ktoré by mala povinná osoba vyhľadávať. (18)

Ak žiadateľ žiada sprístupnenie kópie nejakej listiny (alebo nejaký dokument), nejde o neurčitú žiadosť, pretože je zrejmé, že žiadateľ žiada o sprístupnenie celého obsahu listiny (všetkých čiastkových informácií v dokumente, keďže žiadne informácie nevylúčil) a navrhuje tieto informácie sprístupniť vo forme fotokópie. (19) Nemožno od žiadateľa požadovať, aby presne určil informácie obsiahnuté v listine, ktorých sprístupnenie požaduje. (20)

Pri vymedzovaní informácií, o ktorých sprístupnenie žiadateľ žiada, sa odporúča formulovať žiadosť čo najpresnejšie. Na nepresne formulované otázky a všeobecne vymedzené požadované informácie môže žiadateľ dostať od povinnej osoby veľmi všeobecné alebo neurčité odpovede, ktorými si však povinná osoba svoju povinnosť formálne splní.

e) aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje

Spôsob sprístupnenia informácie si vyberá žiadateľ. V niektorých situáciách je však vhodné, aby žiadateľ určil aj alternatívny spôsob sprístupnenia informácií pre prípad, že by prvý ním určený spôsob nebol pre povinnú osobu realizovateľný. Žiadateľ môže napríklad požiadať o sprístupnenie dokumentu elektronickou poštou a zároveň uviesť, že v prípade, ak dokument nie je k dispozícii v elektronickej forme, žiada zaslanie jeho fotokópie poštou.

Ak žiadosť o informácie nemá všetky vyššie uvedené zákonné náležitosti, povinná osoba podľa § 14 ods. 3 bezodkladne vyzve žiadateľa na doplnenie žiadosti. Vo výzve mu zároveň stanoví lehotu na doplnenie žiadosti, ktorá však nesmie byť kratšia ako 7 dní.

Ustanovenie § 14 ods. 3 stanovuje, že ak napriek výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní a informáciu nemožno pre tento nedostatok sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží. O odložení sa nevydáva rozhodnutie.

Ak možno sprístupniť napríklad iba časť požadovaných informácií, z dôvodu, že zvyšná časť požadovaných informácií bola nedostatočne špecifikovaná a žiadateľ svoju žiadosť v tomto smere nedoplnil, povinná osoba sprístupní iba tie informácie, ktoré boli dostatočne špecifikované a žiadosť odloží iba v časti, ktorá sa týka nedostatočne špecifikovaných informácií.

Ak žiadateľ na výzvu nereagoval, alebo žiadosť dostatočným spôsobom nedoplnil, v dôsledku čoho bola jeho žiadosť odložená, ale o požadovanú informáciu má naďalej záujem, musí podať novú žiadosť o informácie.

V praxi sa môže vyskytnúť situácia, že povinná osoba považuje žiadosť za neúplnú (napríklad z dôvodu, že podľa jej názoru nie je jasné, aké informácie žiadateľ požaduje sprístupniť), avšak podľa názoru žiadateľa sú požadované informácie špecifikované dostatočne. Ak povinná osoba odloží žiadosť o informácie z dôvodu, že je neúplná, hoci je v skutočnosti úplná, tak síce proti samotnému úkonu odloženia nie je možné podať odvolanie, ani nie je preskúmateľný súdom, ale žiadateľ môže podať odvolanie proti tzv. fiktívnemu rozhodnutiu v zmysle § 18 ods. 3, ktoré vzniká v dôsledku nečinnosti povinnej osoby (v dôsledku nevybavenia jeho žiadosti v zákonnej lehote). Toto fiktívne rozhodnutie je preskúmateľné aj súdom. Prostredníctvom tohto postupu môže súd preskúmať aj otázku, či povinná osoba bola nečinná v rozpore so zákonom (či žiadosť bola úplná a povinná osoba ju mala v zákonnej lehote vybaviť), alebo či pre jej nečinnosť (pre odloženie žiadosti o informácie) existovali zákonné dôvody (či žiadosť o informácie bola naozaj neúplná). Odloženie žiadosti v prípade, že nebol zákonný dôvod na odloženie a žiadosť o informácie bola úplná, treba v záujme ochrany ústavného práva žiadateľa na informácie považovať za nulitné. (21)

(1) MADAR, Z. a kol.: Slovník českého práva. Zv. 1. Praha: Linde Praha a.s., 1995, s. 336.
(2) MATES, P. – MATOUŠKOVÁ, M.: Evidence, informace, systémy – právní úprava. Praha: Codex Bohemia, 1997, s. 27.
(3) Podobne podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka je informácia „správa, údaj, poučenie“ Pozri Krátky slovník slovenského jazyka. 2. vyd. Redigovali Ján Kačala a Mária Pisárčiková. Bratislava: Veda 1989, s. 136.
(4) Pozri napr. MacCORMICK, N. – SUMMERS, R.: Interpretation and Justification, s. 512 – 513. In: MacCORMICK, D. N. – SUMMERS, R (eds.).: Interpreting Statutes. A Comparative Study. Aldershot: Dartmouth, 1991.
(5) Právnym vymedzením pojmu „informácia“, odlišným od vyššie uvedených definícií nachádzajúcich sa v odbornej literatúre, je napríklad definícia obsiahnutá v § 2 písm. b) zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, podľa ktorej informáciou je „obsah písomnosti, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, obsah ústneho vyjadrenia alebo obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média“.
(6) Porov. KNAPP, V.: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 122.
(7) Význam pojmu „informácia” nie je definovaný samostatnou výslovnou definíciou, ale vyplýva z viacerých ustanovení zákona, teda ide o tzv. kontextuálnu definíciu.
(8) Ak by každý obrazový či zvukový záznam nebol informáciou, nemohol by informáciou byť ani obrazový alebo zvukový záznam týkajúci sa fyzickej osoby.
(9) K povinnosti vykladať zákony v súlade so smernicami pozri bližšie napr. PROCHÁZKA, R. – ČORBA, J.: Právo Európskej únie. Vybrané otázky pre právnu prax. Žilina: Poradca podnikateľa, spol. s r. o., 2007, s. 90 – 94.
(10) Niektoré orgány verejnej moci uvádzajú, že „zo znenia zákona nemožno vyvodiť, že informáciou je aj poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch (kúpne či iné zmluvy), ktoré sú súhrnom množstva údajov a ujednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktoré nie sú subjektami právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi (nie sú zmluvnými stranami).”
(11) Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník.
(12) Napr. čl. 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí alebo čl. 4 ods. 1 Dohovoru Rady Európy o prístupe k verejným informáciám („Council of Europe Convention on Access to Official Documents“) prijatého Výborom ministrov Rady Európy dňa 27. novembra 2008.
(13) Napr. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí, Dohovor Rady Európy o prístupe k verejným informáciám („Council of Europe Convention on Access to Official Documents“) prijatý Výborom ministrov Rady Európy dňa 27. novembra 2008 alebo Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy o prístupe k verejným dokumentom Rec (2002)2 zo dňa 21. februára 2002.
(14) Napr. zákon č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, zákon č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, zákon č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon).
(15) Napríklad podľa § 7 ods. 2 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach „Informácie, ktoré obsahuje dokumentácia súvisiaca s vybavovaním sťažnosti, sa nesprístupňujú.“.
(16) Ide tu o osobitnú úpravu odlišnú od všeobecnej úpravy spôsobu urobenia podania v § 19 ods. 1 zákona o správnom konaní, podľa ktorého treba doplniť podanie urobené faxom (napr. žiadosť o stavebné povolenie) do troch dní písomne alebo ústne do zápisnice.
(17) § 19 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.
(18) FUREK, A. – ROTHANZL, L.: Zákon o svobodném přístupu k informacím. Komentář. Praha: Linde Praha a.s., 2010, s. 357.
(19) Pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 6 As 40/2004 zo dňa 25. augusta 2005 citovaný v kapitole 1.2.1. tejto publikácie.
(20) Pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 As 34/2005 zo dňa 28. marca 2006 citovaný v kapitole 1.2.1. tejto publikácie.
(21) Podobne uvádza František Korbel: „Zřejmě jedinou možností pro žadatele by pak bylo považovat odložení žádosti za neúčinné (nulitní) a po marném uplynutí lhůty k vyřízení žádosti podat odvolání proti fiktivnímu rozhodnutí o odepření informací…“ Pozri KORBEL, F. a kol.: Právo na informace. Komentář. Praha: Linde Praha a.s., 2004, s. 110.

Lehoty na vybavenie žiadosti

Subjekt, ktorému je žiadosť adresovaná je povinný vybaviť žiadosť o informácie do 8 pracovných dní odo dňa doručenia žiadosti o informáciu. Na žiadosť povinná osoba písomne potvrdí žiadateľovi prijatie žiadosti.

Pre vybavenie žiadosti nevidiacej osoby o sprístupnenie informácie v slepeckom (Braillovom) písme je stanovená lehota 15 pracovných dní.

Informácie, ktoré sú jednoduché a ktorých vyhľadanie a zhromaždenie nezaberie veľa času, musia byť sprístupnené bez zbytočného odkladu. To znamená ihneď, ako je to možné. Napríklad jednoduchú informáciu o tom, aké sú v určitý deň úradné hodiny, treba poskytnúť aj okamžite telefonicky. Poskytnutie jednoduchej informácie až v ôsmy pracovný deň (v posledný deň lehoty) možno považovať za porušenie zákonnej povinnosti poskytovať informácie „bez zbytočného odkladu“.

V praxi sa objavila otázka, v akej lehote musí povinná osoba vybaviť žiadosť o informácie po tom, ako nadriadený orgán na základe opravného prostriedku zrušil rozhodnutie povinnej osoby o nesprístupnení informácií (§ 18 ods. 2) a vec vrátil povinnej osobe na nové konanie. Jednoznačne možno konštatovať, že vrátením veci na nové konanie sa opätovne začína prvostupňové konanie o sprístupnení informácie, v ktorom povinná osoba znovu opätovne koná o žiadosti o informácie, a preto je povinná vybaviť ju v lehote podľa § 17 zákona o slobode informácií, ktorá je osobitne ustanovená pre vybavenie žiadosti o informácie (teda v lehote 8, respektíve 15 pracovných dní, príp. v lehote predĺženej podľa § 17 ods. 2). To isté platí v prípade, že rozhodnutie povinnej osoby o nesprístupnení informácie zruší súd v súdnom konaní o prieskume zákonnosti rozhodnutia a vráti vec povinnej osobe na nové konanie. Pri zrušení rozhodnutia nadriadeným orgánom začína lehota na vybavenie žiadosti o informácie plynúť prvým dňom nasledujúcim po dni doručenia rozhodnutia nadriadeného orgánu aj spolu so spisom prvostupňovému orgánu.Pri zrušení rozhodnutia súdom začína lehota na vybavenie žiadosti o informácie plynúť prvým dňom nasledujúcim po doručení kompletného administratívneho spisu zo súdu.

Lehotu možno predĺžiť len zo závažných dôvodov, najviac však o osem pracovných dní, ktorými sú:

– vyhľadávanie a zber požadovaných informácií na inom mieste, ako je sídlo povinnej osoby vybavujúcej žiadosť,

– vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo odlišných informácií požadovaných na sprístupnenie v jednej žiadosti,

– preukázateľné technické problémy spojené s vyhľadávaním a sprístupňovaním informácie, o ktorých možno predpokladať, že ich možno odstrániť v rámci predĺženej lehoty.

Predĺženie lehoty povinná osoba oznámi žiadateľovi bezodkladne, najneskôr pred uplynutím lehoty. V oznámení uvedie dôvody, ktoré viedli k predĺženiu lehoty.

Maximálna lehota na vybavenie žiadosti po predĺžení je teda 16 pracovných dní. Lehotu nemožno vždy automaticky predĺžiť o plných osem pracovných dní, ale len o toľko dní, koľko ich je ešte potrebných na vybavenie žiadosti. Z iných dôvodov, ako sú ustanovené v § 17 ods. 2, nemožno lehotu predĺžiť. Pred uplynutím základnej lehoty (§ 17 ods. 1) musí povinná osoba predĺženie lehoty oznámiť žiadateľovi. V opačnom prípade povinná osoba nedodrží lehotu na vybavenie žiadosti a v dôsledku toho vznikne fikcia zamietavého rozhodnutia v zmysle § 18 ods. 3.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 92/2007 zo dňa 26. septembra 2008: „Ťažkosti súvisiace s vyhľadávaním a spracovaním požadovaných informácií, najmä vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo odlišných informácií … mohli byť v zmysle § 17 zákona o slobode informácií dôvodom na predĺženie lehoty na vybavenie žalobcovej žiadosti, žalovaného však nezbavili povinnosti informácie sprístupniť.“

Počítanie lehôt

Zákon o slobode informácií okrem lehoty na vybavenie žiadosti určuje aj lehoty na vykonanie rôznych iných úkonov. Ide napríklad o lehotu na postúpenie žiadosti inej povinnej osobe, lehotu na podanie odvolania proti rozhodnutiu alebo lehotu na rozhodnutie o odvolaní. Podľa všeobecných pravidiel stanovených v zákone o správnom konaní začína lehota plynúť dňom nasledujúcim po dni, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty (napríklad ak je žiadosť povinnej osobe doručená v určitý deň, prvým dňom lehoty na vybavenie žiadosti je až nasledujúci deň). Lehota je dodržaná, ak sa v posledný deň lehoty odovzdá písomnosť (napríklad zásielka so sprístupnenými informáciami alebo odvolanie) na poštovú prepravu. Potvrdením o dodržaní lehoty je pečiatka pošty (napríklad na podacom lístku alebo obálke). Ak posledný deň lehoty pripadne napríklad na sobotu alebo deň pracovného pokoja (napríklad nedeľu), posledným dňom lehoty je až nasledujúci pracovný deň (napríklad pondelok). Tieto pravidlá sa uplatnia pre lehoty, ktoré sú určené určitým počtom kalendárnych dní a kde môže koniec lehoty pripadnúť na sobotu alebo deň pracovného pokoja (nedeľu, štátny sviatok).

V prípade lehoty na vybavenie žiadosti o informácie, ktorá je určená počtom pracovných dní, ide o osobitný prípad. V takom prípade logicky nemôže nielen koniec, ale ani začiatok lehoty, pripadnúť na deň pracovného pokoja, ale len na pracovný deň. Lehota na vybavenie žiadosti o informácie začína plynúť prvým pracovným dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bola žiadosť podaná (t.j. oznámená, respektíve doručená povinnej osobe).

Odmietnutie sprístupniť požadované informácie

Ak povinná osoba hoci len sčasti odmietne sprístupniť požadovanú informáciu, vydá o tom v stanovenej lehote (alebo predĺženej lehote) písomné rozhodnutie, ktoré musí obsahovať výrok o nesprístupnení informácie a dôvody, prečo informáciu nebolo možné sprístupniť. Ak informáciu nesprístupní právnická osoba, ktorú založil štát, obec alebo vyšší územný celok (štátne, obecné podniky), postúpi žiadosť s podnetom na vydanie rozhodnutia subjektu, ktorá ju založil. Ten je povinný v rovnakej lehote vydať rozhodnutie o nesprístupnení informácie alebo informácie sprístupniť.

Nevydanie rozhodnutia – fiktívne rozhodnutie

Ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla žiadateľovi informácie a ani nevydala rozhodnutie o nesprístupnení informácie, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu (tzv. fiktívne rozhodnutie). Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia 8-dňovej lehoty na vybavenie žiadosti o informácie. Takéto rozhodnutie je vždy nezákonné, keďže zákon ukladá povinnosť povinnej osobe písomne rozhodnúť o nesprístupnení informácie a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Fikciu rozhodnutia zákon vytvoril za tým účelom, aby sa žiadateľ proti nečinnosti povinnej osoby mohol odvolať.

Spôsob obmedzovania práva na informácie (§ 12)

Z ustanovenia § 12 vyplýva, že ak sú medzi požadovanými informáciami aj informácie, ktoré sú podľa § 8 až § 11 zákona o slobode informácií vylúčené zo sprístupnenia, povinná osoba nemôže zamietnuť sprístupnenie všetkých požadovaných informácií (napríklad celého dokumentu obsahujúceho osobné údaje alebo utajované skutočnosti). Musí takéto informácie vylúčiť (napríklad znečitateľniť prekrytím a oxeroxovaním alebo začierniť) a ostatné informácie musí sprístupniť.

Ak teda požadované dokumenty obsahujú čo len niektoré čiastkové informácie, ku ktorým nie je podľa zákona vylúčený prístup, povinná osoba je tieto informácie povinná sprístupniť. Nie je možné zamietnuť prístup ku všetkým informáciám nachádzajúcim sa v dokumente z dôvodu, že iba niektoré informácie podliehajú ochrane.

Ustanovenie § 12 zákona o slobode informácií je premietnutím ústavnej požiadavky minimalizácie zásahu do základného práva na informácie. Ústava SR v čl. 26 ods. 4 stanovuje, že právo na informácie môže byť obmedzené iba vtedy, ak je to naozaj „nevyhnutné“ na ochranu legitímnych záujmov – na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Z tejto ústavnej požiadavky vyplýva skutočnosť, že na ochranu legitímnych záujmov postačuje vylúčenie konkrétnych „chránených“, respektíve „citlivých“ informácií, z dokumentu či záznamu, avšak zvyšok dokumentu alebo záznamu je potrebné sprístupniť. Nesprístupnenie celého dokumentu (napríklad celej zmluvy, celého rozhodnutia) alebo celého zvukového či obrazového záznamu, ktoré by obsahovali určité informácie, ktoré nie je potrebné v zmysle ústavy chrániť, by bolo v rozpore s ústavnou požiadavkou proporcionality (primeranosti) pri obmedzovaní základných práv a s požiadavkou minimalizácie zásahu do ústavného práva na informácie. Ústava SR teda neumožňuje paušálne a kompletné utajenie celého dokumentu alebo celého záznamu – t.j. neumožňuje kompletné utajenie všetkých čiastkových informácií nachádzajúcich sa v dokumente alebo na zázname, bez ohľadu na ich skutočnú povahu a potrebu ich utajovania.

Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 2/10 zo dňa 30. marca 2010: „Další dostatečnou ochranu či „pojistku“ obsahuje ustanovení § 12 zákona o svobodném přístupu k informacím. … Ustanovení § 12 zákona o svobodném přístupu k informacím pak uvádí, že všechna omezení práva na informace provede povinný subjekt tak, že poskytne požadované informace včetně doprovodných informací po vyloučení těch informací, u nichž to stanoví zákon (právo odepřít informaci trvá pouze po dobu, po kterou trvá důvod odepření; v odůvodněných případech povinný subjekt ověří, zda důvod odepření trvá). Obsahem § 12 zákona o svobodném přístupu k informacím je tak pravidlo selekce; to odpovídá požadavku, aby oprávněné omezení přístupu k informacím bylo vždy uplatněno jen v nejmenším nutném rozsahu. Toliko toto ustanovení tedy naplňuje a garantuje požadavek minimalizace zásahu do základního práva či svobody….“

Ak požadované informácie (napríklad dokument) obsahujú osobné údaje, vylúčenie týchto informácií sa vykonáva anonymizáciou (1) osobných údajov – t.j. tým, že sa znečitateľní ten konkrétny údaj, pomocou ktorého by bolo možné fyzickú osobu identifikovať (napríklad adresa bydliska alebo rodné číslo). Prax anonymizácie osobných údajov je v súlade s ústavnou požiadavkou minimalizácie zásahu do základného práva na informácie.

Podobne v prípade dokumentu, ktorý obsahuje informácie, ktoré sú utajovanými skutočnosťami alebo obchodným tajomstvom, sa tieto informácie znečitateľnia.

Ak sú spomedzi požadovaných informácií niektoré informácie vylúčené, ide o nesprístupnenie informácií, o ktorom je potrebné vydať písomné rozhodnutie podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií.

Z druhej vety § 12 zákona o slobode informácií vyplýva princíp dočasnosti ochrany informácií. Znamená to, že ak informácia prestane byť podľa zákona chránenou (napríklad prestane platiť jeden zo základných znakov obchodného tajomstva, že informácia nie je v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupná), nie je možné, aby ju povinná osoba naďalej odmietala sprístupniť.

Žiadateľ požiadal mesto Bratislava o sprístupnenie kópie zápisnice zo zasadnutia mestskej rady. Primátor mesta Bratislava zápisnicu odmietol sprístupniť z dôvodu, že obsahuje osobné údaje fyzických osôb. Krajský súd v Bratislave aj Najvyšší súd SR zrušili rozhodnutie primátora ako nezákonné.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sži 2/2009 zo dňa 22. septembra 2009: „Senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že dôvody rozhodnutia obsiahnuté v napadnutom rozsudku sú vecne správne, odvolací súd sa v plnom rozsahu s nimi stotožnil a na zdôraznenie uvádza, že v tomto prípade nepovažuje za zákonný dôvod na odmietnutie poskytnutia informácií obranu žalovaného, že predmetná zápisnica zo zasadnutia mestskej rady nie je úplným zápisom, ale ide len o rámcový záznam o priebehu zasadnutia. Takýmto dôvodom nie je ani skutočnosť tvrdená žalovaným, že dôvodom na nesprístupnenie žalobcom požadovanej zápisnice zo zasadnutia mestskej rady zo dňa 19.6.2008 je, že predmetná zápisnica obsahuje údaje o fyzických osobách, ktorých zverejnenie by mohlo znamenať porušenie zákona č. 428/2002 Z.z.

Podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR ak zápisnica z rokovania mestskej rady zo dňa 19.6.2008 obsahovala údaje o fyzických osobách, ktoré by podľa názoru žalovaného mohli znamenať porušenie zákona č. 428/2002 Z.z., mal žalovaný postupovať v súlade s § 9 ods. 2 citovaného zákona… Z dôvodu, že žalovaný v tomto prípade takýmto spôsobom nepostupoval, keď neposkytol žalobcovi celú zápisnicu z rokovania mestskej rady, porušil zákon č. 211/2000 Z.z., keďže podľa názoru odvolacieho súdu mal postupovať tak, že žalobcovi mal poskytnúť požadovanú informáciu, teda zápisnicu z rokovania mestskej rady zo dňa 19.6.2008 a to bez osobných údajov dotknutých osôb, respektíve bez takých údajov, na ktoré sa vzťahuje obmedzenie prístupu k informáciám upravené v §§ 8, 9, 11, 12 zákona č. 211/2000 Z.z., predovšetkým podľa ust. § 12 citovaného zákona, podľa ktorého povinná osoba všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.“

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7 A 3/2002 zo dňa 14. januára 2004: „Pokud jde o rozsah, v jakém lze odmítnout poskytnutí osobních údajů, Nejvyšší správní soud má za to, že osobním údajům je poskytnuta dostatečná ochrana již jejich znečitelněním v autentickém textu a proto nelze odmítnout poskytnout celou ucelenou část textu tyto údaje obsahující.“

(1) Podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov „anonymizovaným údajom“ je „osobný údaj upravený do takej formy, v ktorej ho nemožno priradiť dotknutej osobe, ktorej sa týka“.

Aké informácie nemožno sprístupniť

Zákon je postavený na princípe „čo nie je tajné je verejné“. Zákon presne stanovuje kategórie informácií, ktoré z dôvodu ochrany záujmov štátu alebo práv iných nemožno sprístupniť. Povinná osoba v týchto prípadoch sprístupní požadované informácie po vylúčení tých, pri ktorých to ustanovuje zákon (napríklad tak, že informácie, ktoré nemožno sprístupniť, začierni).

Nemožno sprístupňovať:

– Utajené skutočnosti a informácie, ktoré sú predmetom bankového alebo daňového tajomstva podľa osobitných zákonov.

– Informácie, ktoré sa týkajú súkromia a osobných údajov, okrem niektorých osobných údajov verejných činiteľov a funkcionárov.

– Obchodné tajomstvo.

– Informácie, ktoré boli povinnej osobe odovzdané osobou, ktorá nie je povinná sprístupňovať informácie, a ktorá na výzvu povinnej osoby písomne oznámila, že so sprístupnením informácie nesúhlasí. Takéto informácie je však možné sprístupniť, ak boli získané za verejné financie alebo ak sú to informácie týkajúce sa použitia takých prostriedkov, alebo ak ide o informácie o nakladaní s majetkom štátu alebo majetkom obce.

– Informácie, ktoré povinná osoba zverejňuje na základe osobitného zákona (napríklad štatistické informácie Štatistického úradu).

– Informácie, ktorých zverejnenie by predstavovalo zásah do práv na ochranu duševného vlastníctva s výnimkou, ak oprávnená osoba na výzvu povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas (napríklad autorské práva k počítačovým programom, literárnym dielam, architektonickým projektom a pod.).

– Informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdov vrátane medzinárodných súdnych orgánov, alebo orgánov činného v trestnom konaní okrem informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania.

– Informácie, ktoré sa týkajú miesta výskytu chránených druhov rastlín, živočíchov, nerastov a skamenelín a hrozí ich neprípustné rušenie, poškodzovanie alebo ničenie.

– Informácie, ktorých zverejnenie by bolo v rozpore s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

– Informácie, ktoré sa týkajú výkonu kontroly orgánmi verejnej moci (inšpekcie, Najvyšší kontrolný úrad apod.) okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru.

Ako sa brániť proti nesprístupneniu informácie

Základná abeceda

Proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí sprístupniť požadovanú informáciu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia o nesprístupnení informácie alebo v lehote 15 dní od fiktívneho doručenia rozhodnutia (dňom fiktívneho doručenia je 3. deň od uplynutia 8-dňovej zákonnej lehoty).

Odvolanie sa podáva tej povinnej osobe, ktorá vydala rozhodnutie alebo ktorá ho mala vydať. Povinná osoba ako prvostupňový orgán môže v lehote 30 dní odvolanie posúdiť a následne ho doručí odvolaciemu orgánu, ktorým je spravidla nadriadený orgán povinnej osoby.

Odvolací orgán rozhodne do 15 dní od doručenia odvolania. V praxi teda môže trvať rozhodovanie o odvolaní až 45 dní. V prípade, že je odvolací orgán nečinný, znovu platí fikcia, že bolo rozhodnuté o nesprístupnení informácie. Za deň doručenia rozhodnutia sa v odvolacom konaní považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.

Ak žiadateľ nesúhlasí s vybavením svojej žiadosti v odvolacom konaní, môže sa ešte obrátiť na súd so žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu. Žaloba sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia. O žalobe rozhoduje krajský súd príslušný podľa sídla odvolacieho orgánu. Žiadateľ o informácie musí byť pred súdom zastúpený advokátom, ak nemá sám právnické vzdelanie.

Širší komentár

Proti rozhodnutiu o nesprístupnení požadovanej informácie možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Odvolanie sa vždy posiela tej povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala a ktorá ho potom postúpi odvolaciemu orgánu. Pri rozhodnutiach ústredných orgánov štátnej správy (napríklad ministerstiev) sa odvolanie nazýva „rozklad“, a to z toho dôvodu, že tieto povinné osoby nemajú nadriadený orgán a o odvolaní rozhoduje samotný vedúci orgánu (napríklad minister). Spôsob a znenie rozhodnutia mu v tom prípade navrhuje osobitná, takzvaná rozkladová komisia. Nie je samozrejme podstatné, že žiadateľ svoje podanie nazve „odvolanie“, a nie „rozklad“.

Podobne možno podať odvolanie proti fiktívnemu rozhodnutiu o nesprístupnení informácie. Pre začiatok lehoty na podanie odvolania je určujúci deň, kedy sa považuje fiktívne rozhodnutie podľa zákona za doručené (t.j. tretí deň od uplynutia zákonnej lehoty na vybavenie žiadosti). Lehota na podanie odvolania začína plynúť v deň nasledujúci po tomto dni. Aby sa predišlo prípadným komplikáciám, odporúča sa, aby žiadateľ podal odvolanie až po začatí plynutia lehoty na odvolanie a nepodával odvolanie ešte pred dňom, ktorým sa považuje fiktívne rozhodnutie za doručené.

Pre odvolanie proti fiktívnemu rozhodnutiu platí osobitná lehota. Podľa § 54 ods. 3 zákona o správnom konaní ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o opravnom prostriedku, odvolanie je podané včas, ak bolo podané do 3 mesiacov od doručenia rozhodnutia. Keďže fiktívne rozhodnutie neobsahuje poučenie o opravnom prostriedku, možno proti nemu podať odvolanie v lehote 3 mesiacov odo dňa, kedy sa považuje za doručené. (1)

V niektorých prípadoch zákony stanovujú, že proti rozhodnutiu sa nepodáva odvolanie, o ktorom rozhoduje nadriadený orgán, ale podáva sa opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje priamo súd.

Odvolanie aj opravný prostriedok je potrebné podať písomne, pričom by mali byť vlastnoručne podpísané. Nemožno ho zaslať napr. obyčajným e-mailom (ako žiadosť o informácie). Odvolanie však možno zaslať aj faxom; v tom prípade však treba písomné odvolanie do troch dní doplniť príslušnému orgánu (povinnej osobe), ktorý vydal prvostupňové rozhodnutie – t.j. v tejto lehote ho podať v podateľni povinnej osoby alebo odoslať na poštovú prepravu (2). V tej istej lehote možno faxom podané odvolanie doplniť aj ústne na príslušnom orgáne, a to nadiktovaním do zápisnice. V prípade, že žiadateľ disponuje takzvaným zaručeným elektronickým podpisom, je možné podať odvolanie aj týmto spôsobom.

Náležitosti odvolania

Z odvolania by malo byť zrejmé, kto ho podáva a tiež proti akému rozhodnutiu smeruje. Odporúča sa identifikovať napádané rozhodnutie spisovou značkou, resp. číslom konania alebo dňom vydania. V prípade fiktívneho rozhodnutia sa odporúča vypočítať a uviesť deň, v ktorý sa toto rozhodnutie považuje za doručené. V odvolaní by sa v zásade malo uviesť, prečo sa odvolanie podáva, hoci podľa zákona to nie je nevyhnutné. Odvolací orgán musí vždy preskúmať celý prípad, a nie je viazaný iba dôvodmi uvedenými v odvolaní. Uvedenie dôvodov odvolania je však v prospech žiadateľa, pretože odvolací orgán má povinnosť zareagovať na námietky a dôvody uvedené žiadateľom (3). Ak žiadateľ nestihol v zákonnej lehote vypracovať dôkladnejšie odôvodnenie odvolania, stačí podať jednoduché odvolanie. Dôkladnejšie odôvodnenie možno potom prípadne k odvolaniu doplniť (odporúča sa čo najskôr). Odvolanie môže obsahovať aj návrh, ako má odvolací orgán rozhodnúť, hoci odvolací orgán nie je návrhom viazaný a rozhoduje na základe vlastného posúdenia veci.

Pri podávaní opravného prostriedku, o ktorom rozhoduje priamo súd je však potrebné, aby opravný prostriedok už obsahoval konkrétne dôvody – t.j. aby v ňom bolo uvedené, prečo žiadateľ považuje rozhodnutie za nezákonné. Súd totiž pri konaní posudzuje dôvody uvedené v opravnom prostriedku.

(1) KOŠIČIAROVÁ, S.: K niektorým procesným aspektom aplikácie zákona o slobodnom prístupe k informáciám. In: Justičná revue, 2004, č. 12, s. 1336.
(2) KOŠIČIAROVÁ, S.: Správny poriadok. Komentár. Šamorín: Heuréka, 2004, s. 77.
(3) § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

Úhrada nákladov za informácie

Informácie sa sprístupňujú bezplatne, s výnimkou úhrady za reálne náklady, ktorá nesmie prekročiť výšku reálne vynaložených materiálnych nákladov (napríklad cena spotrebovaného papiera, obálky, diskety, poštovné).

Podrobnosti o úhrade nákladov za sprístupnenie informácií stanovuje vyhláška Ministerstva financií SR č. 481/2000 Z.z. o podrobnostiach úhrady nákladov za sprístupnenie informácií. Podľa § 1 tejto vyhlášky sa za materiálne náklady považujú náklady na:

a) obstaranie technických nosičov dát, a to najmä diskiet, kompaktných diskov,
b) vyhotovenie kópií požadovaných informácií, a to najmä na papier,
c) obstaranie obalu, a to najmä obálok,
d) odoslanie informácií, a to najmä na poštovné.

Výška úhrady za technické nosiče dát, papier alebo obálky má presne zodpovedať nákladom, ktoré povinná osoba vynaložila na ich zaobstaranie (kúpu). Sadzobníky určujúce nadmerne vysoké úhrady materiálnych nákladov sú v rozpore so zákonom o slobode informácií i s vyhláškou Ministerstva financií SR.

Podľa § 3 uvedenej vyhlášky môže žiadateľ uhradiť povinnej osobe náklady poštovou poukážkou, bezhotovostným prevodom na účet v banke alebo v hotovosti do pokladne.

Povinná osoba môže zaplatenie úhrady nákladov odpustiť. Tento postup sa široko využíva najmä v prípadoch, v ktorých výška úhrady nákladov dosahuje nízku sumu.

Podľa súdnej praxe nemožno podmieňovať vybavenie žiadosti predbežným zaplatením úhrady materiálnych nákladov:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 19 S 216/02 zo dňa 14. novembra 2002: „Obmedziť právo na sprístupnenie informácií je teda možné len zo zákonom ustanovených dôvodov. Nezaplatenie finančnej úhrady materiálnych nákladov vopred nie je podľa zákona o slobode informácií dôvodom na obmedzenie prístupu k informáciám. Z procesu sprístupňovania informácií, ktorý je upravený v ust. § 14 a nasl. cit. zákona nevyplýva pre povinnú osobu možnosť nerozhodnúť o žiadosti o informáciu alebo informáciu nesprístupniť z dôvodu, že žiadateľ vopred nezaplatil finančnú úhradu nákladov. Zaplatenie finančnej úhrady vopred nie je podľa zákona podmienkou ďalšej činnosti štátneho orgánu. … Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona o slobode informácií, žiadosť o sprístupnenie informácie povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do 10 dní od podania žiadosti. Z uvedeného vyplýva, že povinná osoba musí teda do 10 dní buď informácie sprístupniť, alebo vydať písomné rozhodnutie o nesprístupnení informácií. Žiadateľovi teda jednoznačne zo zákona vyplýva právo, aby sa o jeho žiadosti v zákonnej lehote (do 10 dní) rozhodlo, a to bez ohľadu na to, či vopred zaplatil finančnú úhradu materiálnych nákladov alebo nie.

Aktívne zverejňovanie informácií

Okrem sprístupňovania na žiadosť, úrady majú povinnosť zverejňovať zákonom stanovený okruh údajov aktívne – z vlastnej iniciatívy. Všetky povinné osoby majú zverejňovať:

– spôsob zriadenia povinnej osoby, jej právomoci a kompetencie a organizačnú štruktúru
– miesto, čas a spôsob akým možno získavať informácie
– informácie o tom, kde možno podať žiadosť, návrh, podnet alebo iné podanie
– miesto, lehotu a spôsob podania opravného prostriedku a možnosti súdneho preskúmania rozhodnutia
– postup, ktorý musí povinná osoba dodržiavať pri vybavovaní žiadostí, návrhov a iných podaní, vrátane lehôt, ktoré musia dodržať
– prehľad predpisov, pokynov, inštrukcií, na základe ktorých povinná osoba koná a rozhoduje
– sadzobník správnych poplatkov a sadzobník úhrad za sprístupňovanie informácií, ktoré sa vzťahujú na povinnú osobu

Niektoré subjekty majú rozšírenú informačnú povinnosť a zákon stanovuje, ktoré ďalšie informácie zo svojej pôsobnosti zverejňujú. Ide o tieto subjekty: Národná rada SR, Kancelária prezidenta SR, Vláda SR, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, obecné, mestské a miestne zastupiteľstvá a zastupiteľstvá VÚC.

Zodpovednosť za porušenie zákona

Podľa zákona č. 372/1990 Zb. sa priestupku na úseku prístupu k informáciám dopustí ten kto:

• vedome vydá a zverejní nepravdivé alebo neúplné informácie
• vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu alebo iným opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií
• poruší inú povinnosť stanovenú zákonom o slobode informácií

Priestupok sa prerokuje na návrh postihnutej osoby. Návrh na prejednanie priestupku možno podať do 3 mesiacov odo dňa, kedy sa žiadateľ o spáchaní priestupku dozvedel. Návrh musí obsahovať tieto informácie: kto je postihnutou osobou, koho navrhovateľ označuje za páchateľa a kedy a akým spôsobom priestupok spáchal.

Priestupok prejedná obvodný úrad, v ktorého obvode sídli povinná osoba, ktorá porušila zákon. Za priestupok možno uložiť pokutu do 1 650 € a zákaz činnosti až na 2 roky.

Častým porušením zákona o slobode informácií je nečinnosť. Ide napríklad o nevybavenie žiadosti o informácie v lehote podľa § 17 zákona o slobode informácií (respektíve úplné „ignorovanie“ žiadosti o informácie) alebo nevydanie rozhodnutia o odvolaní v lehote podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií. Niekedy býva táto nečinnosť zdôvodňovaná tým, že povinná osoba nebola nečinná, ale využila možnosť predpokladanú ustanovením § 18 ods. 3 alebo § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií a vydala fiktívne rozhodnutie. Zákon o slobode informácií však v § 18 ods. 2 výslovne ukladá povinnej osobe vydať písomné rozhodnutie v prípade, že požadovanú informáciu nesprístupní čo i len sčasti. Ak povinná osoba v zákonom stanovenej lehote požadovanú informáciu nesprístupní, ani nerozhodne o nesprístupnení informácie a nevydá o tom písomné rozhodnutie, poruší túto zákonnú povinnosť. Túto skutočnosť mnohokrát skonštatovali aj súdy. Nečinnosťou povinnej osoby alebo odvolacieho orgánu teda prichádza k spáchaniu priestupku.

Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku potvrdil, že zákon o slobode informácií síce predpokladá vydanie fiktívneho rozhodnutia ako následok nečinnosti povinnej osoby, ale takýto postup povinnej osoby nie je zákonom dovolený a je nezákonný, pretože žiadateľ o informácie má právo, aby povinná osoba vydala písomné rozhodnutie obsahujúce odôvodnenie v zmysle § 47 zákona o správnom konaní. Nečinnosť povinnej osoby a vydanie fiktívneho rozhodnutia v dôsledku tejto nečinnosti teda podľa Najvyššieho súdu SR nie je zákonným a legitímnym spôsobom vybavenia žiadosti o informácie.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sži 1/2010 zo dňa 16. júna 2010: „Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že v prípade prvostupňového rozhodnutia ide o rozhodnutie, ktoré je v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií, keďže samotný zákon pripúšťa vydanie „fiktívneho“ rozhodnutia, ktorým povinná osoba odmietla poskytnúť informáciu, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom takéto tvrdenie nespochybnil. Nezákonnosť postupu správneho orgánu prvého stupňa podľa záveru odvolacieho súdu v podstate zhodne s názorom súdu prvého stupňa spočívala v tom, že účastník správneho konania, teda žiadateľ o poskytnutie požadovaných informácií mal právo, aby správny orgán, pokiaľ jeho žiadosti nemienil vyhovieť, rozhodol rozhodnutím tak, ako to ustanovil zákonodarca v právnej norme § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ktoré by obsahovalo náležitosti rozhodnutia podľa § 47 správneho poriadku, z ktorého odôvodnenia by sa žiadateľ mohol dozvedieť dôvody, pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené. Vzhľadom k tomu, že správny orgán v danom prípade takto nepostupoval, odňal žiadateľovi – žalobcovi, právo sa domáhať zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho práva na orgáne Slovenskej republiky zaručený mu v Ústave Slovenskej republiky v článku 46 ods. 1.

Priestupkom je aj porušenie povinností týkajúcich sa povinného zverejňovania informácií vyplývajúcich z ustanovení zákona o slobode informácií (§ 5, § 5a, § 5b a § 6 zákona o slobode informácií). Priestupkom je teda aj nezverejnenie zmluvy alebo faktúry, ktorá má byť podľa zákona zverejnená.

Konanie o priestupku

Podrobnosti konania o priestupku a zásady určovania zodpovednosti za priestupok stanovuje zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Priestupky prejednávajú a rozhodujú o nich obvodné úrady. Príslušný je vždy ten obvodný úrad, v ktorého obvode sídli povinná osoba, u ktorej bol porušený zákon.

Konanie o priestupku sa začína podaním návrhu postihnutej osoby (t.j. žiadateľa o sprístupnenie informácie alebo inej osoby, ktorej právo na informácie bolo porušené) na prejednanie priestupku. Postihnutou osobou môže byť fyzická aj právnická osoba. Bez návrhu žiadateľa o informácie nemožno konanie začať, aj keby obvodný úrad o spáchaní priestupku vedel. Návrh treba podať na obvodný úrad najneskôr do troch mesiacov odo dňa, keď sa žiadateľ o spáchaní priestupku (porušení zákona) dozvedel.

V návrhu na prejednanie priestupku musí byť uvedené, kto je postihnutou osobou, koho navrhovateľ „označuje“ za páchateľa a kedy a akým spôsobom páchateľ priestupok spáchal. Z formulácie „označuje“ vyplýva, že navrhovateľ teda nemusí páchateľa sám zistiť a v návrhu ho presne identifikovať, ale stačí ak uvedie, koho za páchateľa považuje. Môže označiť aj viac osôb, ktoré sú podľa neho zodpovedné. Konečné zistenie páchateľa priestupku je úlohou správneho orgánu, ktorý priestupok prejednáva.

V praxi sa môže vyskytnúť situácia, kedy navrhovateľ nevie presne identifikovať osobu zodpovednú za spáchanie priestupku. Často sa to stáva najmä v prípade priestupkov spáchaných nečinnosťou (napr. nedodržaním zákonnej lehoty). Krajský súd v Bratislave aj Najvyšší súd SR rozhodli, že v takomto prípade je orgán prejednávajúci priestupok povinný sám zisťovať, ktorá konkrétna osoba je zodpovedná za spáchanie priestupku a nemôže konanie o priestupku zastaviť z dôvodu, že navrhovateľ presne neidentifikoval zodpovednú osobu a že návrh na prejednanie priestupku je neúplný.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 157/07 zo dňa 13. februára 2008: „K názoru žalovaného, že sa jedná o návrhový delikt a špecifikom konania o návrhových deliktoch je skutočnosť, že správny orgán nevykonáva objasňovanie treba uviesť, že súd sa nestotožnil s týmto názorom správneho orgánu. … Zo žiadnych právnych ustanovení nevyplýva, že by v nich nebolo možné vykonať objasňovanie, ktoré je podrobne uvedené v § 58 až § 60 zákona o priestupkoch. … 

Podanie návrhu na prejednanie priestupku je súčasťou výkonu práva na súdnu a na inú právnu ochranu garantovanú článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Pokiaľ zákon postihuje nečinnosť povinnej osoby ako priestupok, je neprípustným taký výklad formálnych požiadaviek, ktorého dôsledkom bude u povinnej osoby faktické znemožnenie iniciovať priestupkové konanie v prípade priestupkov spáchaných nečinnosťou. Takýto postup bude v rozpore s článkom 13 ods. 4 Ústavy SR a bezdôvodne a nezmyselne bude popreté právo na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Podľa názoru súdu je potrebné prihliadnuť aj na okolnosť, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám… ako povinné osoby určuje aj právnické osoby, v dôsledku čoho, podľa názoru súdu je dostatočné na začatie konania o priestupku označenie právnickej osoby, ktorá zneprístupnenie informácií spôsobila; úlohou správneho orgánu prejednávajúceho priestupok bude objasniť na základe organizačného poriadku alebo iných organizačných aktov označenej právnickej osoby, ktorá konkrétna fyzická osoba príkaz obmedzujúci informácie vydala, alebo ktorá za tento príkaz zodpovedá, a zvážiť či konanie takejto osoby naplnilo znaky priestupku, na prejednanie ktorého dal podnet žalobca.

Najvyšší súd SR nasledujúcim rozsudkom potvrdil vyššie citovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 157/07 zo dňa 13. februára 2008. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 398/2009 zo dňa 31. marca 2010: „Žalobca 20. novembra 2006 podal návrh na prejednanie priestupku na úseku práva na prístup k informáciám, ktorého sa mal v dňoch 7., 8., 9., 11. a 12. decembra 2006 v presne určenú hodinu dopustiť zodpovedný zamestnanec Národného bezpečnostného úradu Slovenskej republiky… tým, že nezabezpečil slobodný prístup na internetovú stránku NBÚ, ktorá bola nedostupná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu, na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť, že procesný postup správneho orgánu prvého stupňa, pri ktorom považoval návrh žalobcu za neúplný a kvalifikovanou výzvou požadoval jeho doplnenie, bol chybný a zastavenie konania, v dôsledku nedodržania lehoty na doplnenie podania v rozpore so zákonom.

Z návrhu, ktorý podal žalobca 20. novembra 2006 síce nebolo možné zistiť meno konkrétneho zamestnanca NBÚ v stanovenom čase, avšak podľa názoru odvolacieho súdu, v zmysle § 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám v súvislosti s § 6 priestupkového zákona, ani nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať oznámenie tohto údaju, navyše v pomerne krátkej lehote, pretože jeho zistenie bolo v danom čase možné len v spolupráci s povinnou osobou, ktorá má na výsledku veci protichodný záujem. Žiadne ustanovenie priestupkového zákona však nebránilo správnemu orgánu, aby si uvedený údaj zistil v konaní o návrhu žalobcu. …

Z uvedených dôvodov, s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu, Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného nevyhovel a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, s ktorým sa stotožnil v celom rozsahu, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Žiadateľ o informácie alebo iná osoba, ktorej právo na informácie bolo porušené, má v konaní postavenie účastníka, čo znamená, že má právo nazerať do úradného spisu, navrhovať dôkazy, byť prítomný na ústnom pojednávaní a klásť svedkom a znalcom otázky alebo nahrávať si ústne pojednávanie na zvukový záznam. Proti rozhodnutiu o priestupku sa môže do 15 dní od doručenia rozhodnutia odvolať a voči rozhodnutiu o odvolaní môže v dvojmesačnej lehote od jeho doručenia podať návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na súd (žalobu).

Kto je zodpovedný za spáchanie priestupku

Priestupku sa môže dopustiť iba jednotlivec (fyzická osoba). Podľa § 6 zákona o priestupkoch za porušenie povinnosti uloženej právnickej osobe, teda aj povinnosti sprístupňovať informácie podľa zákona o slobode informácií, zodpovedá ten, kto za právnickú osobu konal alebo mal konať. Za právnickú osobu koná alebo má konať osoba, ktorej toto oprávnenie vyplýva zo zákona alebo vnútorného organizačného predpisu (stanovy, štatút, organizačný poriadok). Môže ísť buď o vedúceho, alebo zamestnancov poverených plniť úlohy súvisiace so sprístupňovaním informácií podľa zákona o slobode informácií.

Ak ide o konanie na príkaz, je za priestupok zodpovedný ten, kto dal na konanie príkaz (napríklad vedúci, ktorý dal pokyn podriadenému zamestnancovi, aby nerešpektoval zákon).

Ak vedúci povinnej osoby žiadnym spôsobom nezabezpečil plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona o slobode informácií, napríklad nepoveril žiadne osoby plnením povinností zo zákona vyplývajúcich, za porušenie zákona povinnou osobou a teda aj za priestupok je zodpovedný on.

Zavinenie

Na vznik zodpovednosti za priestupok podľa zákona o slobode informácií nie je potrebné úmyselné konanie osoby. (1) Aj porušením povinnosti z nedbanlivostidochádza ku spáchaniu priestupku. Porušenie povinnosti z nedbanlivosti je podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch aj konanie toho, kto nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. Zamestnanec poverený sprístupňovaním informácií je povinný poznať postup podľa zákona o slobode informácií. Jeho porušenie je teda prinajmenšom nedbanlivosťou. Aj keby poverený zamestnanec v skutočnosti nevedel, že svojím konaním môže porušiť zákon o slobode informácií, vychádza sa z toho, že vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery (postavenie povereného zamestnanca povinnej osoby) to vedieť mal a mohol.

Výška pokuty

Podľa zákona o slobode informácií možno za priestupok uložiť pokutu do 1 650 eur a zákaz činnosti až na dva roky. Aj pre uloženie konkrétnej výšky pokuty platia určité kritériá a výška pokuty nemôže byť zvolená úplne svojvoľne. Za opakované porušenie zákona by napríklad nemala byť udeľovaná len minimálna pokuta a za drobné a neúmyselné porušenie zákona by nemala byť ukladaná mimoriadne vysoká pokuta. Podľa § 12 zákona o priestupkoch prihliadne správny orgán pri určení druhu sankcie a jej výmery okrem iného na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa. Pri určovaní výšky pokuty je teda potrebné zohľadniť napríklad dôležitosť informácie pre žiadateľa, to, akú ujmu utrpel žiadateľ tým, že mu informácia nebola sprístupnená, mieru zavinenia (napríklad či išlo o vedomé porušenie zákona napriek predchádzajúcemu upozorneniu zo strany žiadateľa), pohnútky zodpovednej osoby (či napr. nechcela zatajiť nezákonný postup) a osobu páchateľa (napríklad či ide o osobu, ktorá už v minulosti porušila zákon o slobode informácií) a pod. Výšku pokuty určuje orgán, ktorý rozhoduje o priestupku, a je povinný v rozhodnutí zdôvodniť a uviesť kritériá a úvahy, na základe ktorých uložil konkrétnu pokutu.

Trestná zodpovednosť

Úmyselným porušením zákonných povinností týkajúcich sa vybavovania žiadostí o informácie a sprístupňovania informácií (napríklad aj povinností vyplývajúcich zo zákona o správnom konaní – napr. úmyselným nepostúpením odvolania odvolaciemu orgánu) sa môže pracovník povinnej osoby dopustiť aj trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona. (2)

Podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona „Verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech… vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“ alebo „nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov.“ Podľa § 326 ods. 3 písm. c) Trestného zákona ak páchateľ spácha vyššie uvedený čin „preto, aby inému zmaril alebo sťažil uplatnenie jeho základných práv a slobôd“, potrestá sa odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov.

Podľa § 15 Trestného zákona „Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ

a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo
b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Podľa § 124 ods. 1 Trestného zákona „Škodou sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo … na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach.“ Podľa komentára k Trestnému zákonu „za škodu v zmysle tohto ustanovenia treba považovať tak škodu materiálnu, ako aj nemateriálnu (napr. škodu na právach, na zdraví, morálnu škodu)“. (3) Podobne podľa judikatúry súdov (rozhodnutie R 25/1975) „Škodou sa tu rozumie nielen materiálna škoda, ale aj škoda imateriálna, najmä napríklad poškodenie práv fyzickej alebo právnickej osoby. … Znak „v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech“ charakterizuje pohnútku páchateľa, takže na dokonanie trestného činu stačí, keď páchateľ vedený touto pohnútkou nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci verejného činiteľa, a netreba, aby škoda skutočne vznikla alebo aby páchateľ sebe alebo inému skutočne zadovážil neoprávnený prospech.“. (4) Z uvedeného vyplýva, že za „škodu“ možno považovať aj porušenie práva osoby na informácie.

Podľa komentára k Trestnému zákonu nesplnenie povinnosti verejného činiteľa vyplývajúcej z jeho právomoci je „konanie páchateľa, ktorý nesplní svoju povinnosť uloženú mu zákonom alebo iným právnym predpisom alebo povinnosť, ktorá vyplýva z jeho pracovnej alebo funkčnej náplne. Konanie páchateľa má formu úmyselného opomenutia (pozri R 19/1981).“ (5)

(1) Podľa § 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch stačí na zodpovednosť za priestupok zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. V ustanovení § 21a zákona o slobode informácií nie je ustanovené, že porušenie povinnosti vyplývajúce zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám je priestupkom len vtedy, ak je úmyselné.
(2) Zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon.
(3) STIFFEL, H. – KOČICA, J.: Trestný zákon. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2001, str. 309.
(4) Citované podľa SAMAŠ, O. – STIFFEL, H. – TOMAN, P.: Trestný zákon. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2006, s. 675.
(5) STIFFEL, H. – KOČICA, J.: Trestný zákon. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2001, str. 310.

Ďalšie informácie
Vzory, odkazy, predpisy

Nižšie nájdete praktické vzory podaní, súvisiace právne predpisy a užitočné odkazy k téme Ako získať informácie? Vzory podaní vám môžu pomocť v komunikácii so štátnymi orgánmi. Môžete si ich upraviť podľa vlastných potrieb, sú k dispozícii na stiahnutie zdarma.

Vzory podaní
Žiadosť o informácie
Odvolanie proti nesprístupneniu informácií
Odvolanie proti fiktívnemu rozhodnutiu o nesprístupnení informácií
Návrh na prejednanie priestupku
Žaloba proti rozhodnutiu o nesprístupnení informácií
Žaloba ohľadom nezákonného postupu súdu pri zákaze nahrávania

Na stiahnutie
Publikácia Zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Komentár, problémy z praxe, rozhodnutia súdov (2012, autor Peter Wilfling)
Publikácia Čo nie je tajné, je verejné (2000, autori Tomáš Kamenec, Vladimír Pirošík)

Súvisiace právne predpisy
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 10) v znení protokolov č.3, 5 a 8 , č. 209/1992 Zb.
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, č. 120/1976 Zb.
Ústava Slovenskej republiky (článok 26), č. 460/1992 Zb.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií), č. 211/2000 Z.z.
Zákon o správnom konaní (správny poriadok), č. 71/1967 Zb.

Užitočné odkazy
Webová stránka Ministerstva vnútra SR » informácie o registrácii, vzory dokumentov a tlačív, kontakty
Čo nie je tajné, je verejné! » webový portál prevádzkovaný Changenet.sk
Fotbalový klub vlastněný radnicí nesmí nic tajit » tlačová správa

Otázky a odpovede

OTÁZKA: Kto si môže žiadať informácie?
ODPOVEĎ: Každý, pričom nie je potrebné preukazovať dôvod alebo záujem, prečo žiadateľ informáciu potrebuje.

OTÁZKA: Na aké informácie mám právo?
ODPOVEĎ: Na všetky informácie, ktoré má povinná osoba k dispozícii, pokiaľ jej zverejnenie právne predpisy výslovne nevylučujú.

OTÁZKA: Čo to znamená, že povinná osoba má informácie k dispozícii?
ODPOVEĎ: Informácia sa nachádza, alebo by sa zo zákona mala nachádzať, na úrade. Pritom nie je potrebné označiť presné pracovisko úradu. Či úrad má mať informáciu k dispozícii môžeme určiť z troch zdrojov:
– zákony, ktoré upravujú činnosť úradov (povinných osôb podľa info zákona)
– z informácií, ktoré úrad o svojej činnosti aktívne zverejňuje
– z evidencie žiadostí o informácie (Evidencia žiadostí podľa § 20 zákona o slobodnom prístupe k informáciám)
Povinná osoba však na základe žiadosti nemusí informácie zháňať, niečo preverovať, či operatívne žiadané informácie získavať. Ak povinná osoba požadovane informácie nemá k dispozícii ale vie, kde možno informácie získať, postúpi žiadosť do 5 dní príslušnej povinnej osobe. V opačnom prípade vydá rozhodnutie o nesprístupnení informácií.

OTÁZKA: Ako si treba žiadať informácie – čo musí obsahovať žiadosť?
ODPOVEĎ: Ktorej povinnej osobe je žiadosť určená, kto žiadosť podáva, ktorých informácií sa týka a aký spôsob sprístupnenia informácie žiadateľ navrhuje. Ak žiadosť nemá všetky štyri predpísané náležitosti, povinná osoba bezodkladne vyzve žiadateľa, aby ju doplnil a poučí ho ako. Na doplnenie stanoví povinná osoba lehotu, nie však kratšiu ako 7 dní. Pri podávaní žiadosti je dobré požiadať o písomné potvrdenie podania a to aj v prípade ústnej alebo telefonickej žiadosti.

OTÁZKA: Čo mám robiť, ak mi úrad informácie nesprístupní?
ODPOVEĎ: V lehote do 15 dní podať odvolanie na úrade, ktorý žiadané informácie nesprístupnil alebo prístup k nim obmedzil (poskytol žiadateľovi len časť informácie). Ak informácia nebude sprístupnená ani na základe rozhodnutia o odvolaní, môže sa žiadateľ žalobou na súd domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia.

OTÁZKA: Je potrebné za informácie platiť?
ODPOVEĎ: Informácie musí povinná osoba sprístupniť bezodplatne s výnimkou úhrady materiálnych nákladov (napríklad nosiče, papier na zhotovenie kópií). Výšku nákladov ustanovuje vyhláška Ministerstva financií SR.

OTÁZKA: Čo robiť v prípade, ak povinná osoba nesprístupnila celú požadovanú informáciu?
ODPOVEĎ: V prípade, že povinná osoba sprístupnila iba časť požadovanej informácie, je povinná o tej ostatnej časti (kde informácie nesprístupnila) vydať rozhodnutie o odmietnutí sprístupniť informácie. Táto povinnosť povinnej osobe vyplýva z § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, podľa ktorého:
Ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie.
Nie je teda možné, aby povinná osoba len sprístupnila časť požadovanej informácie a k tej nesprístupnenej nevydala rozhodnutie. Preto, ak povinná osoba nevydala rozhodnutie o odmietnutí sprístupniť časť požadovanej informácie, platí v tomto prípade, že povinná osoba vydala tzv. fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení informácie.
Za deň doručenia fiktívneho rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti o informácie (8 pracovných dní). Takéto rozhodnutie je vždy nezákonné, keďže zákon ukladá povinnosť povinnej osobe písomne rozhodnúť o nesprístupnení informácie (hoci aj len časti) a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Fikciu rozhodnutia zákon vytvoril za tým účelom, aby sa žiadateľ proti nečinnosti povinnej osoby mohol odvolať.
Proti fiktívnemu rozhodnutiu, alebo proti riadnemu písomnému rozhodnutiu, ak bolo vydané, môžete podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozhodnutia (alebo fiktívneho doručenia). Napr. ak bola žiadosť doručená úradu dňa 26.9.2011, potom majú na vydanie rozhodnutia 8prac.dní (6.10.). AK nebolo dourčené rozhodnutie, platí, že bolo doručené fiktívne, a to 3.deň od uplynutia lehoty, teda dňa 9.10.2011. Do 24.10. 2011 musíte podať odvolanie.
Ak teda povinná osoba nevydala riadne rozhodnutie o nesprístupnení časti informácií, musíte podať odvolanie proti fiktívnemu rozhodnutiu. Ak ste už zmeškali lehotu na podanie odvolania, neodporúčame podávať takú istú žiadosť tou istou osobou, lebo sa to považuje už za rozhodnutú vec a úrad vtedy nemusí konať. Odporúčame, ak máte o tie isté informácie záujem, aby podala žiadosť nejaká iná osoba a Vy si môžete ustrážiť plynutie lehôt a vyzvať úrad, aby vydal rozhodnutie aj vtedy, ak nesprístupní aj len časť požadovanej informácie.

OTÁZKA: Je možné žiadať podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám nahliadnutie do projektovej dokumentácie a robiť si z nej kópie? Som účastníkom stavebného konania a ide o dokumentáciu v tomto konaní.
ODPOVEĎ: Pokiaľ ide o špecifický aspekt prístupu k dokumentácií stavby, ako účastník konania máte možnosť nahliadať do spisu v správnom konaní a robiť si z neho kópie. Projektová dokumentácia je však z možnosti robiť si rozmnoženiny (kópie) vyňatá podľa § 24 ods. 3 písm. a) autorského zákona. Máte možnosť do nej nahliadnuť, ale nie je možné robiť si z nej kópie. Zákon v tomto prípade zabezpečuje vysokú ochranu autora.

Praktické príklady prípadov

Zoznam káuz:

• Fotografovanie hlasovania poslancov mestského zastupiteľstva
• Snímanie obrazových záznamov zo služobného zákroku policajta
• Informácie o zahraničnom jazykovom kurze primátora
• Slatinka – Prístup k informáciám o životnom prostredí
• Investičné zmluvy Hyundai a Kia
• Informácie o úvere pre Železnice SR
• Zmluvy o tepelnom hospodárstve
• Účasť domácich pozorovateľov na parlamentných voľbách
• Právny audit a mesto Trenčín

Fotografovanie hlasovania poslancov mestského zastupiteľstva

Na zasadnutí mestského zastupiteľstva v Považskej Bystrici si prítomný občan robil fotky z priebehu rokovania zastupiteľstva. Mal záujem si najmä odfotiť jednotlivé hlasovania poslancov tak, aby z fotiek bolo zrejmé, ako jednotliví poslanci hlasovali. Zastupiteľstvo mu neformálnym spôsobom zakázalo fotografovať hlasovanie poslancov na verejnej schôdzi zastupiteľstva, a preto sa obrátil so sťažnosťou na Ústavný súd SR. Výsledkom bol nález ústavného súdu IV. ÚS 40/03, ktorým súd rozhodol, že mestské zastupiteľstvo porušilo ústavné právo na slobodný prístup k informáciám. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného súd uvádza, že fotografovanie je získavanie informácií z verejnej schôdze volených predstaviteľov zastupiteľstva a ako také je realizáciou ústavného práva vyhľadávať a šíriť informácie.

…Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom…

…V prípade sťažovateľa bolo zasadnutie mestského zastupiteľstva verejné. Žiadnym spôsobom nebol obmedzený prístup verejnosti. Takýmto uplatnením princípu verejnosti na zasadnutí mestského zastupiteľstva sa vytvorili základné predpoklady na to, aby si sťažovateľ mohol sám na ňom vyhľadávať informácie. Sťažovateľ bez toho, aby uvádzal akékoľvek dôvody, mal právo si zvoliť nielen, ktorú informáciu chce získať, ale aj spôsob, akým si vyhľadá a zadováži informáciu o priebehu, postupoch a výsledkoch zasadnutia mestského zastupiteľstva. Pre mestské zastupiteľstvo verejnosť jeho zasadnutia znamenala (a znamená aj v iných prípadoch) povinnosť strpieť prítomnosť hoci anonymných osôb na zasadnutí aj v takých veciach, v ktorých nie je primárnym účelom poskytovanie informácií, ale len uplatnenie práva na informácie so zreteľom na priebeh, postupy, hlasovania, inak povedané na všetkých úkonoch, ktoré predchádzajú rozhodnutiam takého orgánu územnej samosprávy…

Ústavný súd, vychádzajúc zo zistení pod bodom I tohto nálezu, považuje právo sťažovateľa na vyhotovenie fotografickej snímky z hlasovania poslancov mestského zastupiteľstva za súčasť jeho základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal právo na to, aby sa mu umožnilo fotografovať hlasovaciu procedúru mestského zastupiteľstva. Mestské zastupiteľstvo ako orgán verejnej moci bolo povinné strpieť výkon tohto základného práva a nemohlo toto základné právo obmedziť alebo jeho výkon podmieniť hlasovaním, hoci neformálnym, poslancov mestského zastupiteľstva. Na taký postup niet zákonnej úpravy, ktorá by podobné obmedzenie pripúšťala (princíp legality). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využité technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu…

Poslanci mestského zastupiteľstva sú verejnými činiteľmi. Hlasovanie v takom orgáne je spravidla verejné. V súvislosti s tým sa preto ani nedá uvažovať o tom, že by prevážilo základné právo poslancov na súkromie. V skutočnosti sa získavala fotografická informácia o nich a ich verejnoprávnom úkone (hlasovanie v pléne zastupiteľstva) nie zo súkromia, ale z ich verejnej činnosti. Tieto verejné úkony hlasovania sú už z podstaty obmedzením základného práva na súkromie, ale v záujme otvorenosti verejnej moci voči občanom (dokonca v tomto prípade aj voči voličom). Preto pri takom hlasovaní nie je nevyhnutné a potrebné rešpektovať základné právo na súkromie na úkor garantovania základného práva na informácie. Iný prístup by poprel zmysel a obsah základného práva na informácie, ktoré má úzku väzbu na princíp verejnosti a transparentnosti postupov a priebehu zasadnutia mestského zastupiteľstva. Súčasne treba povedať, že klady z uprednostnenia základného práva na informácie pred základným právom na súkromie poslancov vyvažujú v ústavne významnej miere negatívum, ktoré spočíva v povinnosti strpieť fotografovanie pri výkone verejnej funkcie…

(z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 40/03)

Snímanie obrazových záznamov zo služobného zákroku policajta

Jedným z významným rozhodnutí, týkajúcich sa ochrany práva na informácie, je aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 44/00. V tomto náleze ústavný súd skonštatoval okrem porušenia petičného práva aj porušenie práva na informácie postupom orgánov mestskej polície v Prešove. Tá zasiahla proti aktivistom, ktorí zberali podpisy na petičné hárky. Súd v rozhodnutí uviedol, že policajt je pri výkone svojej právomoci povinný strpieť snímanie obrazových záznamov z jeho zásahu.

Sloboda prejavu a právo na informácie sa zaručujú podľa čl. 26 ústavy, pričom ústavou upravené (a pritom jediné) obmedzenia ich výkonu sú upravené v čl. 26 ods. 4. Medzi tieto obmedzenia patrí aj „ochrana práv a slobôd iných“. Pri uplatňovaní týchto základných práv ide o vytvorenie primeranej rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na súkromie toho (tých), o ktorom sa informácie získavajú, pričom sa uznáva, že u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy vo svojej rezolúcii 1165 z 26. júna 1998 venovanej právu na súkromie uvádza, že verejne činné osoby (public figures) … musia rešpektovať, že osobitné postavenie, ktoré zastávajú v spoločnosti (a v mnohých prípadoch na základe svojho vlastného rozhodnutia), automaticky vyvoláva tlak na ich súkromie“. Každá osoba vystupujúca na verejnosti musí (a v dôsledku toho) strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto svojou činnosťou…

Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa – zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie…

V prípade výkonu ústavných alebo zákonných právomocí verejných činiteľov na verejnosti ide totiž o takú ich činnosť, ktorá podlieha (môže podliehať) rôznym služobným príkazom, usmerneniam, ako aj zákonnému režimu kontroly buď odbornej, alebo laickej verejnosti. Verejnosť sa k spôsobu, akým verejní činitelia vykonávajú svoje ústavné alebo zákonné právomoci, môže vyjadrovať napríklad prostredníctvom otázok, sťažností a pod. Otázkou verejného záujmu je (a v dôsledku uvedeného) preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou…

Nakoľko výkon zákonnej právomoci verejného činiteľa – zamestnanca Mestskej polície v Prešove na verejnosti nebolo možné (a v dôsledku uvedeného) považovať za prejav jeho osobnej povahy a ani za súčasť jeho základného práva na súkromie, pri výkone práva navrhovateľa na informácie v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy s ním nebol oprávnený spájať zákonné oprávnenie podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t. j. privolenie na zhotovenie svojej obrazovej snímky…

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove, ktorej zamestnanec podmienil zhotovenie obrazových snímok zachytávajúcich ho pri výkone jeho zákonnej právomoci na verejnosti svojím privolením, došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa P. S. podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, nakoľko k obmedzeniu výkonu jeho základného práva na informácie odporcom nedošlo z dôvodu „ochrany práv a slobôd iných“ v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy…

(z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 44/00)

Informácie o zahraničnom jazykovom kurze primátora

Občianske združenie „Občania za prosperitu Púchova“, ktoré sa venuje kontrole samosprávy a nakladaniu s verejnými financiami, požiadalo mesto Púchov o zverejnenie podrobnejších informácií o jazykovom kurze primátora v zahraničí, pretože okolo neho vznikali rôzne pochybnosti o hospodárnosti. Mesto v odpovedi na žiadosť na základe pochybnej argumentácie odmietlo sprístupniť akékoľvek informácie, preto podalo združenie odvolanie, ktorým sa však primátor ako odvolací orgán vôbec nezaoberal. V spolupráci s VIA IURIS podalo združenie žalobu. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 S 63/2006 dal združeniu za pravdu. V rozsudku sa uvádza, že mesto aj primátor konali v rozpore so zákonmi a budú sa musieť žiadosťou združenia znovu zaoberať.

…Žaloba bola podaná dôvodne. Žalovaní 1/, 2/ (mesto Púchov a primátor mesta Púchov, pozn.) ako povinné osoby zo zákona č. 211/200 Z.z. v danej veci nepostupovali v súlade s citovaným zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, pretože žiadané informácie neposkytli ani nesprístupnili a vo veci nevydali žiadne rozhodnutie s náležitosťami podľa § 47 správneho poriadku. Krajský súd zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného 1/ z 30. mája 2006 a súčasne zrušil aj fiktívne rozhodnutie žalovaného 2/ z 2. mája 2006 a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre posúdenie veci, ďalej ho zrušil pre nepreskúmateľnosť a pre nedostatok dôvodov…

(z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 13 S 63/2006)

Slatinka – Prístup k informáciám o životnom prostredí

V prípade vodného diela Slatinka sme dosiahli, že nelegitímny proces posudzovania vplyvov plánovanej priehrady na životné prostredie (EIA) sa bude musieť opakovať. Ministerstvo životného prostredia totiž tento proces riadilo iba podľa meniaceho sa návrhu zákona, a následne tento proces prehlásilo za proces, ktorý prebehol podľa platného zákona. Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 58/01 vyslovil, že takýmto postupom došlo k porušeniu ústavou garantovaného práva na informácie o životnom prostredí Združenia Slatinka a dotknutých občanov.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o podnete navrhovateľov vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, v súlade s ktorou: „V prípade, ak je rozhodnutie o uplatnení alebo ochrane základného práva alebo slobody občana potrebné uskutočniť v rámci, resp. prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo iným orgánom, úloha štátu spočíva v zabezpečení existencie a právnej úpravy takýchto konaní dostupných (na nediskriminačnom základe) každému z nositeľov základných práv a slobôd. Ďalším kritériom kladeným na takéto konania je, aby sa v ich rámci a ich prostredníctvom zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv alebo slobôd občanov“ (II. ÚS 9/00). Takéto konania tvoria v právnom štáte (obdobne ako iná právna úprava týkajúca sa základných práv a slobôd) predmet zákonnej úpravy, ktorá vytvára ústavou predvídaný právny rámec (formu) pre výkon, ochranu, obmedzenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, ako aj medzí, v rámci ktorých je ich možné domáhať sa [čl. 13, čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)]. Z uvedeného vyplýva, že konania, v rámci a prostredníctvom ktorých dochádza k výkonu alebo ochrane niektorého zo základných práv alebo slobôd, tvoria (a v dôsledku uvedeného) predmet zákonnej úpravy. Nemôžu byť preto uskutočňované iba na základe návrhu zákona, pretože takáto „právna základňa“ nezodpovedá príkazu uvedených ústavných noriem. Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na základné právo obsiahnuté v čl. 45 ústavy, t. j. na právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu, pretože ústavodarca (a pokiaľ ide o toto konkrétne právo) neumožnil, aby k jeho výkonu ústavne súladným spôsobom mohlo dôjsť aj na základe návrhu zákona. Z uvedeného vyplýva, že základnému právu podľa čl. 45 ústavy v spojení s jej čl. 2 ods. 2 zodpovedá postup orgánu štátu opierajúci sa o platný zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ale nie aj postup opierajúci sa o návrh takéhoto zákona. Uvedené platí aj v situácii, keď by sa postup orgánu štátu čiastočne (a po určitú dobu) opieral o návrh zákona a čiastočne o platný zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorý medzičasom vstúpil do platnosti. Ani v takomto prípade ústava neumožňuje, aby k výkonu základného práva podľa čl. 45 ústavy mohlo dôjsť v konaní upravenom iba návrhom zákona…

Podľa ďalšieho vyjadrenia ministerstva životného prostredia išlo o „dobrovoľný proces posudzovania“, účelom ktorého bolo (a vo vzťahu k verejnosti) umožniť jej „nadštandardné“ (predčasné) informovanie o navrhovanej činnosti a jej možných vplyvoch na životné prostredie podľa vládneho návrhu zákona“. Takýto postup ministerstva životného prostredia (a z týchto dôvodov) preto podľa jeho názoru ani nemohol porušiť základné právo „na včasné a úplné informácie o životnom prostredí (a o príčinách a následkoch tohto stavu) vyplývajúce z čl. 45 ústavy“. Ministerstvo životného prostredia vo svojom písomnom vyjadrení takisto nepoprelo, že na základe návrhu zákona (a do doby nadobudnutia účinnosti zákona č. 127/1994 Z. z.) došlo aj k takým konaniam, v rámci a prostredníctvom ktorých dochádzalo k výkonu základného práva podľa čl. 45 ústavy na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Na ústnom pojednávaní ústavného súdu právny zástupca odporcu Mgr. I. M. v tejto súvislosti uviedol, že v praxi ministerstva životného prostredia nešlo o jediný prípad použitia tohto návrhu zákona, pretože „veľmi sa osvedčila aplikácia tohto návrhu zákona v praxi, kde s rovnakým navrhovateľom a rovnakým investorom Vodohospodárskou výstavbou v Bratislave sme takto postupovali aj v prípade veľkého vodného diela Žilina“…

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že vzhľadom na to, že pri posudzovaní zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona v období od februára do 1. septembra 1994 ministerstvo životného prostredia postupovalo na základe vládneho návrhu zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a keďže v rámci a prostredníctvom konaní uskutočnených na základe tohto návrhu zákona dochádzalo k výkonu základného práva podľa čl. 45 ústavy spôsobom, ktorý čl. 2 ods. 2 ústavy nedovoľuje, bolo potrebné z tohto dôvodu rozhodnúť o porušení tohto základného práva navrhovateľov…

(z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 58/01)

Investičné zmluvy Hyundai a Kia

Ministerstvo hospodárstva odmietlo poskytnúť zmluvy týkajúce sa pôžičky a dotácie pre investíciu KIA Motors a Hyundai Mobis, pričom dôvodilo, že zmluvy a iné súvisiace materiály podliehajú utajeniu. Žiadateľom informácií bola mimovládna organizácia, ktorá v tomto a ďalších prípadoch poukazuje na nehospodárne nakladanie s prostriedkami daňovníkov. Na základe našich žalôb Najvyšší súd rozhodol, že nesprístupnenie materiálov o dotáciách a investičných zmlúv bolo protizákonné. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 97/2004 ako aj rozsudok sp. zn. 3 Sž 98/2004 totiž okrem iného znovu potvrdili zásady, podľa ktorých informácia môže byť nesprístupnená iba z dôvodov uvedených v zákone a rozhodnutie nesprístupniť informáciu musí byť dostatočne zdôvodnené.

…V danom prípade predmetom žiadosti o informácie bol materiál predložený na rokovanie vlády. Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z.z. vláda je povinná zverejniť texty materiálov (návrhy, správy, rozbory) predložaných na rokovanie vlády a prijaté uznesenia vrátane ich príloh. Žalovaný vo svojom rozhodnutí bližšie neuvádza okolnosti označenia obsahu požadovaného materiálu za štátne tajomstvo prípadne služobné tajomstvo, ku ktorému žiadateľ nemá prístup…

Požiadavku určitosti, zrozumiteľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného v zmysle §§ 46 a 47 správneho poriadku by spĺňalo len také rozhodnutie, v ktorom by boli uvedené skutočnosti, na základe ktorých je možné posúdiť, či informácie nachádzajúce sa v požadovanom materiáli boli utajené v súlade so zákonom a či nevyhovenie žiadosti o sprístupnenie sa zakladá na skutočnostiach predpokladaných ustanovením § 8 zákona. Rozhodnutie o rozklade týmto požiadavkám zákona nezodpovedá. Nezaoberá sa ani dôvodmi uvedenými v rozklade žalobcu, pričom dôvody rozkladu súd považuje za právne relevantné. Žalobca v rozklade poukázal na dôvodnosť svojich pochybností o tom, že požadovaný materiál nespĺňa kritériá bodu 26 Prílohy I cit. vyhlášky. Podľa názoru súdu pre posúdenie otázky, či utajenie požadovaného materiálu zodpovedá požiadavkám zákona, si mal orgán rozhodujúci o rozklade zadovážiť odborné stanovisko kompetentného orgánu (NBÚ)…

(z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Sž 97/2004)

…Podľa poznatkov súdu, požadované zmluvy (kópie) tvoria rozsiahly a členený dokument s viacerými prílohami, obsahujú rad ujednaní rôzneho charakteru zoradených v určitom logickom slede, zodpovedajúcom dohode troch zmluvných strán… Podľa názoru súdu však povinná osoba podľa zákona o informáciách nemôže odmietnuť informácie, ktoré sú obsahom zmluvy či iného dokumentu, s poukazom na jeden prípadne dva aspekty (napr. obchodné tajomstvo a dôverný charakter informácií), ak čo len jedna časť zmluvy či iného dokumentu, alebo jednotlivé informácie, nemajú taký charakter… Žalovaný preto nemal právny podklad na absolútne odmietnutie sprístupnenia informácií vyplývajúcich zo zmlúv s poukazom na obchodné tajomstvo a dôverný charakter zmlúv ako celku, pretože sám nezdôvodnil, akými právnymi úvahami sa riadil pri posudzovaní predmetu žiadosti vo vzťahu ku každej jednotlivej časti zmluvy(dielčej otázke upravenej zmluvou), a tiež vo vzťahu k dokumentu, ktorý predložil na rokovanie vlády. Skutočnosť, že materiál neprešiel medzirezortným konaním sama osebe nie je dôvodom pre nesprístupnenie jeho obsahu, ak bol predložený na rokovanie vlády…

(z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Sž 98/2004)

Informácie o úvere pre Železnice SR

Ďalší prípad porušenia práva na informácie sa týkal žiadosti o informácie, ktorú podalo združenie CEPA na Železnice SR (ŽSR), ohľadom sprístupnenia informácií o poskytnutých finančných prostriedkoch od Európskej investičnej banky (EIB). ŽSR na žiadosť odpovedali, že žiadané informácie o úverovej zmluve s EIB sú na základe ich internej smernice obchodným tajomstvom a preto ich neposkytnú. Nakoľko takýto postup ŽSR nemal oporu v zákone, podalo združenie odvolanie voči nesprístupneniu informácií. Ani odvolanie však neprinieslo nápravu a tak združenie následne podalo žalobu na krajský súd. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 S 151/2003 označil postup ŽSR pri vybavovaní žiadosti o informácie za protizákonný.

…Vzhľadom k tomu, že poviná osoba povinné informácie neposkytla, rozhodnutie v zmysle § 18 ods. 3 citovaného zákona nevydala a taktiež odvolací orgán považoval odvolanie žalobcu proti fiktívnemu rozhodnutiu povinného len za služobnú korešpondenciu a nie za akt, ktorý by bol vydaný v správnom konaní, odvolací orgán taktiež rozhodnutie nevydal, v liste zaujal len stanovisko, platí právna fikcia, podľa ktorej povinná osoba, ako aj jej nadriadený orgán, vydali fiktívne rozhodnutia. Odvolací orgán podľa tohto fiktívneho rozhodnutia odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Fiktívne rozhodnutie nemôže mať náležitosti uvedené v § 47 Správneho poriadku… Z § 59 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva, že odvolací orgán preskúmava napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Vzhľadom k tomu, že napadnuté fiktívne rozhodnutie je nepreskúmateľné, nezrozumiteľné pre nedostatok dôvodov, krajský súd zrušil v zmysle § 250j ods. 2 O.s.p. obidve rozhodnutia, t.j. rozhodnutie prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu…

(z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 23 S 151/2003)

Zmluvy o tepelnom hospodárstve

Organizácia zameraná na ochranu spotrebiteľov sa v meste Poprad dlhodobo domáhala sprístupnenia zmlúv uzavretých medzi mestom Poprad a teplárenskými spoločnosťami. Obsahom týchto zmlúv bol prevod vlastníctva, prevádzka a majetkovo-finančné vzťahy súvisiace s tepelným hospodárstvom mesta. Nakoľko zmluvy sa týkali nakladania s verejnými financiami, združenie malo záujem vyhodnotiť hospodárnosť a efektivitutu nakladania s týmito financiami a z toho vyvodiť záver o výhodnosti či nevýhodnosti zmlúv pre samotné mesto. Na písomnú žiadosť združenia o sprístupnenie zmlúv mesto Poprad odpovedalo listom, v ktorom odmietlo poskytnutie kópií požadovaných zmlúv, pričom svoj postup odôvodnilo ochranou obchodného tajomstva a nesúhlasom teplárenskej spoločnosti so sprístupnením informácií. Nápravu neprinieslo ani odvolanie voči zjavne nezákonnému nesprístupneniu informácií, a tak bola za pomoci VIA IURIS podaná žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia mesta ako povinnej osoby. Zlom nastal až po podaní žaloby na súd, kedy mesto prejavilo záujem riešiť situáciu mimosúdnou cestou a ochotu sprístupniť požadované zmluvy.

Účasť domácich pozorovateľov na parlamentných voľbách

Organizácia Združenie za spravodlivé voľby – Občianske Oko 98 sa chcela v pozícii domáceho pozorovateľa zúčastniť na parlamentných voľbách. Prostredníctvom zástupcov (pozorovateľov) chcela prispieť k slobodnému, demokratickému a spravodlivému priebehu volieb do Národnej rady SR. Združenie požiadalo Ústrednú volebnú komisiu (ÚVK) o udelenie akreditácie pre svojich pozorovateľov. Prvá žiadosť združenia bola zamietnutá a na druhú žiadosť už ÚVK nijako nereagovala. V dôsledku neudelenia akreditácie sa pozorovatelia združenia nemohli zúčastniť zratúvania hlasov v jednotlivých volebných okrskoch. Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 10/99 bol výsledkom podanej ústavnej sťažnosti. V tomto náleze ústavný súd precedentným spôsobom konštatoval, že rozhodnutie ÚVK, ktorá bez zdôvodnenia odmietla účasť domácich pozorovateľov na voľbách, porušilo ich právo na informácie.

…Predpokladom demokratického uplatňovania moci v modernej spoločnosti je informovanosť jednotlivých občanov o veciach verejného záujmu. Informovanosť jednotlivcov sa zabezpečuje dvoma spôsobmi. Osoby majú právo na sprostredkované informácie, ktoré im poskytujú masmédiá. Zároveň majú právo na informácie od orgánov verejnej moci. Článkom 26 ods. 5 Ústavy SR sa neobmedzuje prístup osôb k informáciám v tom zmysle, že občania nemajú právo na informácie od iných orgánov ako od štátnych orgánov a od orgánov územnej samosprávy. Článkom 26 ods. 1 Ústavy SR sa zaručuje právo na informácie bez obmedzenia podľa subjektov verejnej moci. Všetky orgány majú povinnosť správať sa tak, aby nemarili právo občanov zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Článkom 26 ods. 5 Ústavy SR sa zaručuje vyššia kvalita práva na informácie, pretože Ústava SR štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy v rozsahu zákona ukladá povinnosť vlastnou činnosťou rozširovať a poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Túto povinnosť nemajú iné orgány verejnej moci.

Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Súčasťou práva zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR je nepochybne aj právo fyzickej osoby vyhľadávať, prijímať a v nadväznosti na to ďalej rozširovať informácie o priebehu parlamentných volieb prostredníctvom prítomnosti v miestnosti, kde okrsková volebná komisia zráta odovzdané hlasy.

Skutočným primárnym cieľom predkladateľov podnetu v súvislosti s účasťou jeho pozorovateľov pri zratúvaní hlasov vo volebných miestnostiach bolo zabezpečiť samotnou fyzickou prítomnosťou nezávislých školených občanov zákonný priebeh volieb, ale najmä férové zratúvanie hlasov. Je nepochybné, že v prítomnosti takýchto osôb by sa stali prípadné manipulácie pri zratúvaní hlasov oveľa menej pravdepodobnými. Zároveň by fyzická prítomnosť pozorovateľov bola znamenala aj reálnu hrozbu pre členov volebných komisií, že prípadné zistené manipulácie budú zverejnené. Aj keď primárnym cieľom predkladateľov podnetu v skutočnosti nebolo vyhľadávanie a prijímanie informácií o procese zratúvania hlasov, v druhom pláne je tento cieľ nepochybne daný…

Právny audit a mesto Trenčín

Aktivisti už od roku 2011 žiadali mesto o sprístupnenie Správy z právneho auditu a po opakovaných súdnych konaniach súdy nielenže vyhoveli žalobe Centra environmentálnych aktivít (CEA), ale aj prikázali mestu, aby požadovanú správu žiadateľom poskytlo

Súd už dvakrát vyhovel žalobe (CEA), avšak mesto Trenčín ani po rozhodnutí súdu  požadovanú informáciu nesprístupnilo. Mesto od začiatku účelovo obchádzalo a porušovalo zákon v zjavnej snahe utajiť výsledky právneho auditu, ktorý skúmal stav zanechaný bývalým vedením mesta. Mesto najskôr tvrdilo, že sprístupnením správy by porušilo ochranu duševného vlastníctva podľa autorského zákona, neskôr správu nesprístupnilo, lebo údajne nevedelo, čo vlastne žiadateľ chce. Krajský súd v Trenčíne vo svojom druhom rozhodnutí v máji 2014 tieto argumenty mesta opakovane zamietol a vyhovel žalobe CEA, pričom mestu prikázal, aby správu sprístupnilo. Mesto sa proti rozsudku odvolalo na Najvyšší súd a vzápätí začalo tvrdiť, že správu už nemá, pretože ju už nepotrebovalo a z dôvodu ochrany autorských práv ju odpredalo naspäť autorovi. Najvyšší súd všetky argumenty mesta zamietol a potvrdil rozhodnutie Krajského súdu, podľa ktorého bolo mesto povinné správu sprístupniť žiadateľom.

Z rozsudku jednoznačne vyplýva, že občania majú plné právo vidieť právny audit, štyri roky nezákonne utajovaný primátorom Mesta Trenčín,

Na konci roku 2016 však žiadateľ stále nemá požadovanú informáciu. Keďže mesto sprístupnenie naďalej odmieta, bude musieť nastúpiť exekútor, ktorý môže sprístupnenie auditu vymáhať.

Základné informácie o spore:
Občianske združenie Centrum environmentálnych aktivít (CEA) z Trenčína požiadalo ešte v roku 2011 mesto Trenčín o poskytnutie informácie v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Išlo o Správu z právneho auditu. Vtedy Mesto požadovanú informáciu nesprístupnilo s odôvodnením, že by tým porušilo ochranu duševného vlastníctva podľa autorského zákona. Združenie CEA zastúpené E. Kováčechovou spolupracujúcou s VIA IURIS sa proti rozhodnutiu mesta bránilo na súde, pričom namietalo, že správu z právneho auditu nemožno považovať za predmet autorského práva, a teda neexistujú dôvody, pre ktoré by mesto mohlo nesprístupniť požadovanú informáciu. Súd žalobe vyhovel a zrušil obe rozhodnutia mesta z dôvodu, že toto nepredložilo súdu kompletný spisový materiál.

Žalovaný – mesto Trenčín – teda rozhodoval o infožiadosti opätovne. Vo februári 2013 mesto Trenčín začalo tvrdiť, že zo žiadosti CEA o informáciu nie je zrejmé, akú informáciu vlastne chce a žiadalo, aby CEA konkretizovalo, o ktoré informácie zo správy má záujem. Hoci CEA potvrdila, že žiada sprístupniť celú správu, mesto ju neposkytlo ani nevydalo rozhodnutie o jej nesprístupnení. Na odvolanie CEA proti fiktívnemu rozhodnutiu mesto odpovedalo listom, podľa ktorého žiadateľ (CEA) nedoplnil svoju žiadosť, a preto informáciu nesprístupnilo a žiadosť odložilo záznamom v spise. CEA preto podalo druhú žalobu, o ktorej v apríli 2014 rozhodol Krajský súd v Trenčíne tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovel a prikázal mestu, aby požadovanú správu sprístupnilo.

Z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne vyberáme:

„Celý postup [Mesta Trenčín] sa tak súdu javí ako účelový, v úmysle nesprístupniť žalobcovi požadovanú informáciu a dokonca ako postup, ktorým sa malo žalobcovi zabrániť preskúmať postup žalovaného. … Zmyslom informovanosti občanov o verejnej moci je pre túto moc samu esenciálnou spätnou väzbou, kvalitatívnym faktorom a zároveň aj poistkou proti zneužitiu. Ďalším nepopierateľným významom subjektívneho, a tým aj vynútiteľného práva na informácie je jeho funkcia kontrolná vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci. Dostatočne rozsiahly, jednoduchý a rýchly prístup k informáciám má tiež priaznivý vplyv na dôveru občanov v demokratické inštitúcie a na ich ochotu podieľať sa na verejnom živote. Situácie, kedy samotné získavanie podkladových informácií robí občanom problémy, sú pre nich demotivujúce, pretože tým nadobúdajú pocit nemožnosti účinne ovplyvniť správu vecí verejných.“

Rozsudok a ďalšie dokumenty k téme sú dostupné tu.

Proti rozsudku krajského súdu sa Mesto odvolalo a vzápätí začalo tvrdiť, že Správu odpredalo naspäť jej autorovi, keďže splnila účel a mesto ju už nepotrebuje, a vyžaduje si to ochrana autorských práv. O odvolaní rozhodoval Najvyšší súd, ktorý všetky argumenty mesta odmietol a žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

Share This