Majú byť prokurátori vo vyjadreniach zdržanliví?

V uplynulom mesiaci sme mali možnosť byť svedkami verejnej výmeny názorov vrcholných predstaviteľov prokuratúry. Špeciálny prokurátor reagoval na vyhlásenie krajskej prokuratúry o zaistení vyšetrovacích spisov Úradom inšpekčnej služby, ktorého súčasťou bolo tvrdenie o neposkytnutí dostatočnej súčinnosti zo strany vyšetrovateľov NAKA. Generálny prokurátor uviedol, že špeciálny prokurátor takto postupoval v rozpore so zákonným princípom zdržanlivosti prokurátora.

O ČOM HOVORÍ ZÁSADA ZDRŽANLIVOSTI?

Zásada zdržanlivosti je spoločne so zásadou primeranosti zakotvená priamo § 2. ods. 2 Trestného poriadku:
„Do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie.“

Jej obsah v kontexte uvedenej situácie môže preto na prvý pohľad prekvapiť. Zásada zdržanlivosti vyjadruje požiadavku, aby orgány činné v trestnom konaní a súd v priebehu trestného konania postupovali tak, aby čo najmenej zasahovali do základných práv a slobôd. A teda pri výkone procesných úkonov zaobchádzali s osobami zúčastnenými v zmysle účelu trestného konania (t. j. odhaľovanie trestných činov a spravodlivé trestanie ich páchateľov, ochrana spoločnosti), ale mali by mať pritom vždy na pamäti dôstojnosť, humánnosť a úctu k ľudským právam a slobodám. Najčastejšie sa preto zásada zdržanlivosti skloňuje v súvislosti s rozhodovaním o obmedzení osobnej slobody alebo využívaní donucovacích prostriedkov pri výkone jednotlivých procesných úkonov.

Kde sa však táto zásada prejavuje v predmetnej situácii? Na prvý dojem môže totiž spomínaný verejný konflikt skôr vzbudzovať otázky primeranosti formy verejného prejavu verejných činiteľov alebo slobody prejavu v kontexte zastávanej funkcie. Zásadu zdržanlivosti je potrebné vykladať širšie – s ohľadom na všetky osoby, ktoré sú trestným konaním dotknuté (svedkovia, znalci, rodinní príslušníci, ale aj samotné orgány činné v trestnom konaní). Neprimeranými vyjadreniami predstaviteľov orgánov verejnej moci môže dôjsť nielen k zmareniu účelu trestného konania, ale aj k neprimeraným zásahom do zásady prezumpcie neviny, ochrany súkromia, či práva na rodinný život. Otázky výkladu zásady primeranosti sa dajú otvárať aj v kontexte slobody prejavu v priebehu trestného konania, konkrétne v súvislosti s osobou sudcu a prokurátora. Odborné názory na ich hranice pritom nie sú už dlhšiu dobu ani zďaleka ustálené, a už vôbec nie právnou úpravou. Dlhodobo sporným je napríklad poskytovanie oficiálnych v yhlásení a informácii o stave konania v jeho predsúdnej časti samotnými orgánmi činnými v trestnom konaní, ak zákon výslovne hovorí, že trestné konanie je až do podania obžaloby (resp. uzavretia dohody o vine a treste) neverejné.

Na jednej strane síce stojí verejná kontrola prokuratúry, súdnej moci a právo verejnosti na informácie, na strane druhej však môže byť ohrozený samotný účel trestného konania a jeho zákonný priebeh, rovnako tak citlivé formovanie verejnej mienky o osobe podozrivého, ktoré by mohlo byť ovplyvnené nekomplexnými a často aj dostatočne neoverenými informáciami o vyšetrovaní. Práve z tohto dôvodu Trestný poriadok predpokladá účasť verejnosti až v štádiu po podaní obžaloby, kedy je miera podozrenia zo spáchania trestného činu osobou podozrivého na úrovni vyššej pravdepodobnosti. Týmto okamihom sa zároveň mení aj postavenie prokurátora. Ten v prípravnom konaní predstavuje akéhosi pána sporu (tzv. dominus litis) s mocenskými oprávneniami, v konaní pred súdom sa jeho pozícia mení na stranu sporu, v dôsledku čoho má rovnaké možnosti dispozície s priebehom sporu ako obžalovaný. Uvedené podporuje aj § 26 písm. i) zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, ktorý zakotvuje povinnosť prokurátora zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru v prípadoch, ktoré ešte nie sú právoplatne skončené. Toto ustanovenie samozrejme nedáva prokurátorovi povinnosť zdržať sa akýchkoĺvek vyjadrení vo veci, vzťahuje sa výhradne na vyjadrovanie jeho subjektívnej mienky.

Je preto pochopiteľné, že aj prípadné vyjadrenia prokurátora v predsúdnej časti trestného konania musia byť citlivo zvážené vzhľadom na jeho krehkú úlohu v tomto štádiu konania. Najistejším by bolo možno zdržanie sa akýchkoľvek verejných vyjadrení o stave konania (tak, ako to predpokladá zákon). Odlišnou je možno ale situácia, ak na verejnosť prenikli sporné tvrdenia o postupe v konaní, prípadne aj z radov orgánov činných v trestnom konaní. V danom momente sa už totiž naskytuje otázka prednosti všeobecnej dôvery spoločnosti v činnosť prokuratúry nad zachovávaním výhradne neverejného charakteru konania. Otázka zdržanlivosti prokurátora preto môže nabrať iný rozmer v prípade, ak už boli verejnosti predostreté sporné tvrdenia inými relevantnými štátnymi funkcionármi. O to viac, ak ide o predstaviteľov priamo z radov prokuratúry. Koniec koncov, ak sa zásada zdržanlivosti vzťahuje na všetky osoby dotknuté trestným konaním, prokurátor má rovnako tak právo na minimalizovanie zásahov voči jeho úradu, či priamo jeho osobe.

ČO NA TO ROZHODNUTIA SÚDOV?

Problematika slobody prejavu sudcov a prokurátorov nie je v rozhodovacej činnosti slovenských súdov ešte dostatočne uchopená, väčšina jej pozornosti sa upriamuje na zachovanie princípu prezumpcie neviny obvineného [1]. Širšiu databázu rozhodnutí môžeme ale nájsť v rozhodovacej činnosti ESĽP, ktorý sa síce prevažne zaoberal prípustnosťou rozsahu slobody prejavu sudcov, sám však pripúšťa, že značný rozsah tejto judikatúry je aplikovateľný aj na prokurátorov ako ako súčasti súdnej moci v širšom zmysle. Ak by sme absolvovali krátku exkurziu doterajšou databázou rozhodnutí v tejto problematike, dočítame sa napr. o povinnosti súdnych orgánov postupovať s maximálnou rozvážnosťou pri vyjadreniach o prípadoch, ktorými sa zaoberajú, v záujme zachovania obrazu ich nestrannosti (Olujić proti Chorvátsku [2]), čo sa uplatňuje aj na vyjadrovanie kritiky voči ostatným verejným funkcionárom, najmä členov súdnictva (Di Giovanni proti Taliansku [3]). Osobitne sa ESĽP venoval zvýšenej ostražitosti pri výkone slobody prejavu verejných činiteľov v rámci prebiehajúceho konania, najmä ak zahŕňa utajované informácie, a uvedení funkcionári sú sami zodpovední za vedenie jeho vyšetrovania (Poyraz proti Turecku [4]).

Na druhej strane ESĽP akcentoval, že prezumpcia neviny zakotvená v čl. 6 ods. 2 Dohovoru nebráni orgánom v informovaní verejnosti o prebiehajúcich vyšetrovaniach, vyžaduje však, aby tak urobili so všetkou rozvážnosťou a obozretnosťou, čo sa týka jeho obsahu [5] ako aj formy [6]. V neposlednom rade ESĽP zdôraznil, že zachovanie autority súdnictva a riadne fungovanie súdov v právnom štáte a demokratickej spoločnosti by nebolo možné bez vzťahov založených na ohľaduplnosti a vzájomnom rešpekte jednak medzi rôznymi protagonistami v rámci justičného systému (Morice proti Francúzsku [GC] [7]) a jednak medzi súdnym systémom a verejnosťou – na tieto účely je preto nevyhnutná ingerencia štátu v záujme ich ochrany pred neopodstatnenými obvineniami (Lešník proti Slovensku [8]).

ČO Z TEJTO SITUÁCIE VYPLÝVA?

V nadväznosti na súčasné dianie je preto nepochybne dôležité otvoriť diskusiu ohľadom slobody prejavu sudcov i prokurátorov a možno pripustiť aj ich nové určenie hraníc vzhľadom na dynamicky sa vyvíjajúcu požiadavku informovanosti spoločnosti. Otázka hraníc slobody prejavu je totiž dôležitá aj v prostredí prokuratúry.

[1] nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 83/01 z 24. januára 2002
[2] Olujić v. Croatia, no. 22330/05, § 59, 5 February 2009
[3] Di Giovanni v. Italy, no. 51160/06, 9 July 2013
[4] Poyraz v. Turkey, no. 15966/06, §§ 76-78, 7 December 2010
[5] Fatullayev v. Azerbaijan, no. 40984/07, §§ 159-162, 22 April 2010
Garycki v. Poland, no. 14348/02, § 69, 6 February 2007
Lavents v. Latvia, no. 58442/00, §§ 126-127, 28 November 2002
Slavov and Others v. Bulgaria, no. 58500/10, §§ 128-130, 10 November 2015
[6] Daktaras v. Lithuania, no. 42095/98, § 41, ECHR 2000-X
Butkevičius v. Lithuania, no. 48297/99, § 50, ECHR 2002-II
Gutsanovi v. Bulgaria, no. 34529/10, §§ 197 a 202-203, ECHR 2013
[7] Morice v. France [GC], no. 29369/10, § 170, ECHR 2015
[8] Lešník v. Slovakia, no. 35640/97, § 53 až 54, ECHR 2003-IV
pozri tiež: Chernysheva v. Russia (dec.), no. 77062/01, §100, 10 June 2004

Projekt ‘Piliere právneho štátu’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.