Zlato sa na Detve ťažiť nebude – rozhovor

Pred desiatimi rokmi požiadala istá cyperská spoločnosť o povolenie na ťažbu zlata v lokalite Biely vrch pri Detve. Pri získavaní zlata chcela použiť nebezpečnú metódu kyanidového lúhovania, ktorú medzičasom Slovensko úplne zakázalo.

VIA IURIS začala s obyvateľmi Podpoľania spolupracovať pred siedmimi rokmi. Spoločne sme absolvovali sériu súdnych konaní a odvolaní, ktoré vyvrcholili pred pár týždňami, kedy Podpolianci vyhrali na súde. Na pojednávanie vtedy dorazilo aj 30 odborárov, ktorí súdnu sieň dvakrát naplnili potleskom. Najprv po vystúpení aktivistu Romana Podhradského a na záver po rozhodnutí súdu.

Po októbrovom úspechu sme sa porozprávali s Romanom Podhradským, jedným zo zakladajúcich členov OZ Podpoľanie nad zlato.

Podpoľanie je Vašim domovom, to už je samo o sebe veľmi silné puto. Čím si Vás prostredie, kde žijete tak získalo?

Podpoľanie sa mojím domovom stalo napriek tomu, že som sa tu nenarodil a ani nestrávil detstvo. Nebolo to však ďaleko od Poľany, z jej vrcholu určite na dohľad, v Banskej Bystrici. Ako aktívny športovec som bol s Podpoľaním v kontakte od detstva. To som vtedy ešte netušil, že sa mi stane „osudným“ po príchode do Detvy, do ktorej som sa rozhodol odísť po vysokej škole, za prácou a aj za športom. To, že som tu ostal už takmer 30 rokov a že tu vyrástli aj naše deti, oprávňuje aj mňa nazývať Podpoľanie mojím, resp. naším domovom.

Získalo si ma tým, čím si človeka získava akékoľvek iné prostredie. Predovšetkým ľuďmi. Našiel som tu veľa priateľov na celý život, veľa bezprostredných a priamych ľudí. To rozhodlo, že aj po zmene môjho zamestnania, do iného mesta (Kremnice), sme zostali v Detve. A určite aj prírodou, ktorá je pre tento kraj typická, spolu s mnohými lazmi a hospodárstvami. Každému by som doprial napríklad jarný bicyklový výlet popod Poľanu, kde som na každom kroku v bezprostrednom kontakte s čistou prírodou – pasúcim sa dobytkom,  lúkami, lesmi a obrobenými políčkami. To sa nedá sprostredkovať, to musí človek zažiť J.

Prečo bolo potrebné, aby vzniklo OZ Podpoľanie nad zlato?

Veľmi rýchlo sme vďaka nezištným a rýchlym radám skúsenejších a zdatnejších „bojovníkov“ s ťažbármi (predovšetkým z Kremnice) pochopili, že jednotlivec nemá proti rozbehnutej mašinérii šancu. Jediná možná cesta bola spojiť sa a založiť občianske združenie, ktoré má viac možností na obranu našich práv a záujmov na zachovanie Podpoľania bez tak devastačných zásahov, aké nám tu plánovali vykonať ťažbári a to žiaľ aj s výdatnou podporou úradníkov banských úradov a štátnej správy. To bol a stále aj je hlavný motív vzniku a doterajšej existencie OZ Podpoľanie nad zlato. Názov nášho združenia vznikol naozaj veľmi spontánne a pre nás platí doslova a do písmena. Počet registrovaných členov je cca 350. Množstvo ľudí sa nám ospravedlňovalo, že sa nestanú členmi, že nemajú dobré skúsenosti s podpismi prihlášok, no určite nás podporujú … Rozumieme im. Cítime tak, že k našej činnosti sa prihlásilo takmer 11 tisíc ľudí, ktorí podpísali petíciu proti hroziacej ťažbe.

Vyzerá to, že veci sa pozitívne vyvinuli. Aká je teda momentálne situácia?

Veľmi rýchlo sme zistili, že máme oproti sebe dobre pripravených „súperov“ a žiaľ medzi nich patrili aj naše úrady, ktoré by mali prihliadať predovšetkým na práva a záujmy občanov. Tým skôr, že ako daňoví poplatníci platíme činnosť týchto úradov.

VIA IURIS bolo s nami, keď sme sa úspešne súdili s Hlavným banským úradom o účastníctvo nášho združenia v konaní o určenie dobývacieho priestoru, pomáhalo nám s množstvom podnetov, vyjadrení sa, odvolaní a iných úkonov počas siedmich rokov, ktoré sme sa tomu už venovali a nie veru s radosťou … VIA IURIS bolo s nami, keď sme sa po rokoch práce spolu s Kremničanmi, Košičanmi a ďalšími dočkali dôležitého zákazu kyanidového lúhovania v ťažobnom priemysle, a je s nami aj teraz, keď po rozhodnutí Hlavného banského úradu o neurčení dobývacieho priestoru (čo pre Podpoľanie znamená nádej ukončenie dlhoročnej traumy a hrozby devastácie krajiny a nášho životného priestoru) a žalobe „pra pra pra….vnučky“ materskej ťažobnej firmy z Cypru na Hlavný banský úrad, sme boli účastníkom súdneho procesu a Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu zamietol.

Jednoducho povedané, je to naozaj koniec dlhoročného „znásilňovania“ Podpoľania pochybnými firmami, ktoré nám chceli „pomôcť“ aj proti našej vôli. Každý ďalší pokus totiž skončí hneď na začiatku – na kategorickom nesúhlase kompetentných orgánov samosprávy a obyvateľov Podpoľania!

Mnohým ľuďom nie je ľahostajné, čo sa deje s prostredím, kde žijú, no z rôznych dôvodov (strach, nevedomosť, …), nezasiahnu. Ste odjakživa bojovník za dobrú vec?

Myslím, že áno. Moji najbližší a priatelia veľmi dobre vedia, že som často ľahko „zápalný“ a viem si ísť za cieľom a potrebným výsledkom. Áno, väčšina ľudí nezasiahne, nedá si tú prácu, nevie ako začať, možno uprednostní svoje pohodlie. Máme však skúsenosť, že množstvo ľudí sa rýchlo pridá a pomôže.

Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami? Časť ľudí mohla v príchode investora potenciálne vidieť pracovné miesta.

S vyslovene negatívnymi reakciami nie. Teda ak nepočítam ťažbárov a ich slušne povedané spriaznených ľudí na viacerých úradoch. Otázok, odpovedí a diskusií bolo veľa. No v otázke tzv. investora a prípadných pracovných miest to bola práve u nás veľmi ľahká matematika pre všetkých. Ťažiť sa malo totiž v bezprostrednej blízkosti priemyselného areálu PPS Group, kde v rôznych firmách pracuje cca 1800 ľudí. Porovnanie priamo ohrozených 1800 pracovných miest, prevažne v strojárstve, oproti sľubovaným 50-tim v devastačnej ťažbe zlata s použitím kyanidového lúhovania a mega skládkou jedovatého odpadu, je až tragikomické.

Boli aj situácie, keď ste mali chuť rezignovať a vzdať svoje snaženie o záchranu Podpoľania?

Mali sme asi šťastie, ale nie. Neboli sme v tom totiž nikdy sami. Od samého začiatku to bolo spoločné dielo. Znie to možno až pateticky, ale kľúčové bolo, že na Podpoľaní sme sa naozaj spojili všetci: obyvatelia, firmy, združenia, odborári z PPS Group a po veľmi krátkom čase aj samosprávy. Každý urobil svoj diel práce, každý prispel kusom svojho času, svojej energie a mnohí aj svojimi peniazmi. Nikto z nás nepochyboval o správnosti nášho konania. To všetko, a v neposlednom rade pomoc ľudí z VIA IURIS, nám umožnilo nezapochybovať a nepripustiť si myšlienku na prípadné vzdávanie sa.